Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík: Outdoormamas, Východné Turecko (CESTOPIS), bicykel, my love, značka handmade, premýšľam, tuho, kade tade, východ i Slovensko, Irán, Kaukaz, Albánsko, Egypt, Libanon, Sýria, Jordánsko
Za všetko môže môj prvý, s ktorým som prvý krát objavila čaro modelárstva (!). U neho som našla preplnené police so zaprášenými modelmi Tigrov, Pantherov, Focke Wulfov a veľa iných. Vtedy som sa rozhodla - ja budem mať krajšie ... :)
Intolerancia? Alebo len obyčajná ľudská obmedzenosť spojená s hrubosťou ...
Vchádzam do svätyne, ktorú strážia navždy umlčaní strážci, skamenení vo svojej ostražitosti, s pohľadom upretým do tvojho najhlbšieho vnútra. Cítiš ich pohľad na svojom srdci a ako bohovia v starom Egypte vážili duše mŕtvych pri prechode na druhú stranu, oni pohľadom vážia tvoje srdce.
Na míle ďaleko od nejakej striešky sa odrazu spustila strašná prietrž mračien. V diaľke som ale niečo zbadala... Napadla ma strašná, ale zato spásonosná myšlienka... Bez váhania sa cpem dnu... Oprašujem vodu zo seba a relaxujem... Zrazu sa dvere rozleteli... Pudovým inštinktom som zdrapila dvere a prudko ich pritiahla k sebe, akoby som tam naozaj sedela s gaťami na kolenách. „Obsadené! zakričala som cez dvere. V tu ranu sa spustil z vonka neidentifikovateľný prúd rýchlych slov nesúhlasu. Chlapík začal myksľovať dvierkami, ale držala som kľučku celou silou. Som v riadnej kaši, hovorím si.
Neuznávame takéto sviatky, Valentín je komerčná záležitosť bez kultúrneho pozadia, Deň Žien je režimovský prežitok, ktorý pri dnešnej emancipácii žien stratil na význame, Deň Otcov je zase trápny ekvivalent Dňa Matiek, a samotný Deň Matiek prežíva len vďaka malým školákom, ktorí počas družiny lepia papierové kvietky. ... Svojej mamke som povedala ako ju ľúbim až v deň keď umrel jej otec. To, ako som si vážila starého otca, som mu nikdy povedať nestihla. ... Tak si hovorím, keby bol jeden sviatok v roku Dňom Starých otcov, tak by aspoň raz do roka vedel, že je pre mňa všetkým, že si ho nesmierne vážim. Ale taký deň nie je, a keby aj bol, tak by sme sa s ľahkým pohrdnutím cezeň povzniesli. A teraz mi nadarmo slzy tečú po lícach...
Bol skorý večer, tak okolo šiestej, a ja som sa snažila dostať domov. Pouličné lampy už svietili, ale bolo ešte stále vidno. Vyšla som spoza zákruty a na ceste som zbadala ležať človeka. Tri autá predo mnou ho pozorne obišli a išli ďalej. Nikto sa nezastavil, nikto mu nepomohol. Ľudský život ležiaci na zemi nič neznamená. Ležal bez pohnutia, ako mŕtvy. Vonku bola nezvyklá zima na tento rok a ležať len tak na zemi mohlo do rána znamenať smrť. Zastavila som na kraji cesty a podišla k nemu. Muž v stredných rokoch, v prešiváku a veľkých bagančiach. Mal zavreté oči a celý sa triasol.
Zrúcaniny hradu v hmle ... (pridávam zopár znakov, pretože mi to nechce systém uložiť) (pridávam zopár znakov, pretože mi to nechce systém uložiť)
Je to už porušovanie Zákonníka práce? Bežná prax? Zažila som na vlastnej koži nepriamy nátlak, nútenie pracovať na čierno, povinnú pracovnú dochádzku prekračujúcu zákonom ustanovené hranice. Zneužívanie mladých absolventov za mizivé finančné ohodnotenie. Poučte sa, môže sa to stať každému. ...
--„Zničil si mi život, zabil si ma", trasúcim sa šepotom buchla na stôl lekárske výsledky. Tichý šepot prešiel do hysterického revu. „Zabil si ma! Zabil si ma! Zabil si ma!" bijúc ho papiermi do tváre. Nechcel jej ublížiť, miloval ju. Miloval ju tak živelne ako len môže milovať umierajúci človek. Miloval jej život. Vrazila mu lekárske výsledky do hrude a pohla sa smerom preč. V posledných lúčoch lampy sa zastavila: „Chcela som ťa zabiť, ale mám lepší nápad. Dám ti zlámať kolená", a stratila sa v tme. O dva dni neskôr našla odkaz v novinách: „Našiel sa muž s komplikovanými mnohonásobnými fraktúrami horných končatín...." „Hmm, takže ruky", pomyslela si. -- (Časť I. )
-- Nepokojná duša v nepokojnom tele, človek bez miesta, bez domova. Mám kľúče od štyroch bytov, všade mám otvorené dvere, a nikde nie som doma. Ku všetkým miestam ma viažu spomienky, ľudia, ale nikde nie je môj domov. Som človek na cestách. ... A potom zomrel môj starý otec. Odišla som z dvoch bydlísk, kde v jednom som bývala a nebol môj, v druhom som nebývala aj keď bol môj, a presťahovala som sa do spomienok. Do bytu starého otca. Chcela som, aby sa môj denný rituál, môj svet, vrátil naspäť do času keď sme spolu so starým otcom hromžili na hučiaci výťah, keď som ho nútila papať zeleninu, keď hučal televízor na plné pecky. Ale nejde to. Nič nie je rovnaké, nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Všetko je inak a ja nie som doma už ani tu. Nemám domov, nemám miesto. Som tulák, večný tulák po vlnách snov a túžob. --
-- Ženiem sa dopredu, hoci tu nie je nik, kto by ma dobiehal, a míňam kilometre neznámej krajiny, ktorú nikdy nespoznám. Len prerušovaná stredová čiara bliká v mojom zornom uhli a udržuje ma pri živote. Niečo ako strieborná niť ukazujúca smer v tomto labyrinte sveta. Pripomína mi reinkarnáciu. S malou prestávkou začneš tam kde si skončil, tým istým smerom, za tým istým cieľom. Znovu a znovu sa objavuješ na javisku zeme, aby si niekam smeroval, aby si mal zmysel, aby si sa znovu prerušil a znovu začal. S pravidelnou presnosťou, milióny kilometrov času. Až raz, keď už prejdeš potrebné kilometre, priblížiš sa cieľu svojej cesty, uvidíš a zažiješ, prekonáš a dosiahneš všetko, čo bolo pre teba pripravené, prestaneš sa prerušovať. Bude z teba plná čiara, bez prestávky, bez kolobehu, len čistá nekonečná existencia. A dôjdeš na hranice. Hranice s takou bránou, strechou, kde ťa prichýlia i vypočúvajú, kde ťa preverujú i zaželajú šťastnú ďalšiu cestu. Tu ťa môžu zadržať a poslať naspäť, tu ti môžu dať pečiatku, že raz a na vždy máš povolený vstup do cieľa tvojej cesty, a môžu ťa poslať do basy. Všetko závisí od toho, čo nesieš so sebou. Čo si si za celú svoju cestu nabral do auta, na plecia,
Niekomu som ublížila, spravila som niečo zlé, ohovárala som, závidela, možno dokonca nenávidela, alebo som nejakým svojim priveľmi afektovaným spôsobom života a reakciami na okolitý svet, privolala na seba zlobu. Možno som niekomu stupila na otlak, alebo prdla rovno pod nos. Neviem si to inak vysvetliť ako zákon karmy, teda niečo som vykonala, niečo zlé, čo som si vo svojej zaslepenosti, nevedomosti, či hlúposti, neuvedomila a muselo mi to byť povedané. Možno i prichádzali malé oznamká, ale ja som ich prehliadala. Možno i s každodenne. Až teraz prišla naozaj Bambuľka v krabici: vykradli mi auto.
Mach. Ľahli ste si niekedy do machu? Ponorili sa do vlhkej hnilobnej vône zeme, sviežich malinkých zelených lístkov? Pripomínajú srsť. Ponorím ruku do mäkkej huňatej guče, hladím to pomyslené zelené zvieratko. Mohol by to byť veľký kocúr alebo prežratý zajac. Cez prsty preliezajú malé stebielka a drobulinké červené kvietky. Akoby sa smiali, akoby som ich šteklila. Nevoňajú ako ruže, voňajú vodou, zemou, voňajú zeleňou a tisícimi drobnými chrobáčikmi poschovávanými v tom kožuchu. Pre ne je táto machová kôpka celý svet, s obrovskými stromami, červenými prasličkami, gigantickou spleťou koreňov, vražedných obrovských kvapiek vody padajúcich z neba. A hore nad nimi som ja. Usmievam sa na ne ...
Milujem lyžovanie. Už od malička skladujem lyže v pivnici. Sem tam ich oprášim a väčšinou sa pri tom stane čosi neočakávané. Raz sadra od členka až po panvu, druhý krát zlomené lyžiarky. Tento víkendový výjazd samozrejme rovnako nesklamal. Prvý krát na nových lyžiach – zaručené poškodenie zdravia ...
Zasvietilo slniečko. Prudko, takmer ako na jar. Svietivé lúče sa odrážajú od žltkavých fasád a domčeky sa stávajú malými slniečkami na zemi. Priam sa usmievajú a vpíjajú silu tej zubatej, ale milej lopty na nebi. Akoby sa všetko viac zelenalo, ľudia sa viac usmievali, vtáčiky akoby silnejšie spievali. Vzduch je studený, ale ten pocit jari ma vyháňa von. Do lesa. Aspoň v myšlienkach. A tak otváram minuloročné tri jarné makrá. ... ach, už aby tu bola jar ... :)
Veľmi ma šokovala jedna úvaha (čl.), v ktorej aktívnym prijímaním špiny, odpadu a dekadencie z nášho okolia, si uvedomíme špinu v nás, a tým sa otvárame mocnejším a vyšším silám, a stúpame po stupienkoch duševného vývoja. Akceptácia odlišných, nemorálnych činov, činov napádajúcich, urážajúcich a ponižujúcich adresáta, je zamieňaná za prejav všemilujúcej lásky. Čo je akceptácia a čo tolerancia? Čo je odsúdenie a čo prejav nesúhlasu? Čo je prejav rozvinutejšej mysle a čo bezmyšlienkovitého prijímania?
Inovačné nápady cutomer friendly? V ŽSR skôr naopak. Keď si predstavím tie prepchaté vlaky, stojac v chodbičke, prípadne v medzivagónovom priestore s výhľadom na koľajnice, vydýchaný vzduch, skondenzované ľudské výpary stekajúce po oknách, pretláčajúce sa indivídua, pokašliavanie, posmrkávanie.... (tu by sa uplatnilo skôr kill all enemy units).... Ale tieto epizódy sú verejným tajomstvom a o nich sa nechcem rozpisovať. Chcem rozprávať o predohre- keď chce človek cestovať, musí si kúpiť lístok. A tu je pes zakopaný - niekedy sa to nedá.....
Novoročné predsavzatia naozaj nefungujú. K novému roku som si totiž priala aby sa zo mňa stal nový človek. ... a nič .... Stále nič. Nič sa zo mňa nestalo. Stále je to ten starý dobrý kôň, čo sa takmer odnaučil žrať, ale zdochol.
"Už desať dní som nebola na toalete, môžete mi na to niečo dať?" sípavo šepla do sklenenej priehradky lekárne staršia žena. "Ale to musíte ísť k lekárovi. Desať je už veľa.... Ďalší prosím!" "Počkajte na mňa chvíľočku", povedala panej moja mamka stojaca v rade za ňou. Pani si sadla na lavičku, ťažko dýchala, zdalo sa, že sa trasie. "Čo Vám je?" spýtala sa mamka narážajúc na to dýchanie. "Obštrukčná choroba pľúc (CHOCHP). Veľmi ťažko sa mi dýcha. ... A bolí to..." dotkla sa hrude.
Krásny slnečný deň, letný horúci. Vzduch sa vlnil, v diaľke vytváral fatamorgánu, robil stenu stojaceho horiaceho vzduchu. Asi zo desať dievčat vybehlo z hotela smerom k autobusu. Išli si po veci, na večer ostanú v meste. Cestou zahliadli odchádzajúcich Vedúcich, ako ich volali. Tréneri sa im zdalo priveľmi suché. Robili si z nich radi posmešky, ale vlastne ich len tým provokovali. Boli to dvaja starší estéti, muži v najlepších rokoch, chronickí nespoľahlivci a záletníci. Dievčatá, tušiac bláznivý výjazd do tajov mesta, nahádzali na seba svoje najkrikľavejšie kusy, bez ladu a skladu, a utekali s infantilným chichotom na perách v ústrety zapadajúcemu slnku. Vedúci sa už dávno stratili niekde v maličkých tesných podnikoch, so zarosenými výkladmi, s natlačenými stoličkami, s lenivým vetrákom na strope a ešte lenivejšími tanečnicami.
