Prešli už dve hodiny a svetelný dážď neprestával. Boli už tri hodiny ráno a nad obzorom stále tleli plamene. A keby tleli... Nie, ony spievali, svetlo obklopilo krajinu tak verne, až sa zdalo, že nad obzorom stoja vysoké postavy. Tri štvrte na päť! Toto neboli biele noci, o ktorých sa nakrúcajú dokumenty a píšu eseje. To svetlo blkotalo na nebesiach, aj keď sa už zošerilo a na pár hodín prikryla Island tma. Boli to hviezdy, ktoré dávali znamenia – a ak nie hviezdy, tak spievala noc. To totiž nebolo svetlo. Bola to milosť. Zosadajúca na zem každú sekundu v každej krajine. „...et in terra pax hominibus bonae voluntatis.“
Uprostred pohorí sa ako žalostiace hlasy zeme dvíhali sopky. Pod ich mohutnými kmeňmi sa usadil popolček – a keď ho bolo veľa, zabíjal a v tmavej pustatine nevyklíčilo ani semienko. A keď ho bolo málo, živil, povzbudzoval, núkal rastlinám sám seba v najvýživnejších prvkoch. Sopka nám toho povie mnoho. Učí nás, ako sa pod nami hýbu litosferické dosky a nič nie je pevné. Učí nás, ako sa tomu podobá aj ľudská duša, cez ktorú prechádza úzkosť a hnev, skromnosť a láska... Učí nás, že život je mocnejší než smrť, no vzápätí sama zahubí všetko, čo sa priblíži do jej blízkosti.
V islandských horách dlho leží sneh. Nachvíľu zmäkne v prvom záchveve oteplenia, keď sa akoby z nebytia vynorí prvý teplý vietor a na všetky bunky klope predjarie. Potom však znovu nasneží. Akoby ešte chcela neviditeľná ruka prikryť krajinu plachtou – no tak, psst, odpočívaj ešte. A ona poslúchne.
Až o niekoľko dlhých týždňov potom, keď už v dolinách vyrážajú do tráv bujné šťavy a v Európe už dávno chodí po uliciach máj; sa islandská krajina zobudí a dlhý odpočinok premení na vzmáhajúcu sa silu, ktorá s o to väčšou vášňou vyraší na odľahlých planinách a v nepriaznivých výškach chumáče sviežozeleného machu a drobné kvietky. Každý hmyz, ktorý ich tu nájde, je zázrakom. A ak sa nad hlavou mihne človeku vták, aká je to radosť vedieť, že pusté údolie nie je nekonečné ža tam, kdesi ďaleko, sa zvíjajú malé vŕby a brezy a ďalej od nich aj prvé naozajstné stromy, v ktorých ten vtáčik možno býva.
Krajina na severe je iná. Všetko v nej trvá dlho. Dlhé sú basové tóny pásma škandinávskych lesov – smrek strieda smrek a len kde - tu ich preruší cesta ako laserový lúč, ktorý sem vyslali drobné dediny. Až kým ju opäť nepohltí húština do svojich útrob. Široké a nekonečné sa zdá aj severné more a Atlantik – tmavé vlny za polárnych nocí a netušený život pod nimi. Dlho a monotónne sa po krajine sype pásmo kríkov a kosodrevín. Mnoho, mnoho planín zaberajú žltastohnedé vresoviská, v ktorých si razí svoje cesty drobný hmyz.
Človek si na tieto mocné živly zvykol. Na dlho trvajúce svetlo za letných nocí; na hmlu, čo sa vznáša nad krajinou v tlakovej níži aj niekoľko dní. Stal sa tak pokornejší a vďačnejší, že smie žiť na kúsku chladnej zeme. Naučil sa pozornejšie načúvať jej bublaniu, každé ľudské obydlie tu vníma ako drahokam. Naučil sa, kde leží aká pôda, aké vlastnosti má ktorá rastlina. Kde na ostrove Vestmannaeyjar hniezdia farebné alku a kde sú dobré pastviská, aby na nich mohli silnieť stáda, až sa rozmnožia a ako anjeli skladajú svoje telá aj dobrotivé ovce mu zložia k nohám svoju vlnu.
Mnohé z tejto pokory sa prenieslo aj do islandských tvárí. Sú omnoho hranatejšie, strhanejšie než u ich dávnych príbuzných zo Škandinávie. Pokožka je tu bledšia, pripodobnená bielemu nebu; a z nej sa na svet dívajú o čosi ďalej od seba posadené oči. Kultúra sa tu stala vzácnou, ľudia si pri nej zahrievali duše ako pri ohni. A zachovali si ju doposiaľ – piesne, mýty a jazyk – archaický a monumentálny. A pre každého je prirodzené, že ho treba chrániť.
Akoby ktosi nedbanlivým pohybom drgol do hrnčeka, rozliala sa po krajine krása. Vliala sa do údolí, vytieklo jej tam spanilé srdce – a vznikli potoky a z nich zas masívny vodopád. Tak sa pri islandských vodopádoch, nad ktorými turisti krútia hlavou a na chvíľu zabudnúc na svoje starosti šepkajú: „Veď to je v raji...“; a tak sa pri islandských čistinách pýtam, kde je vlastne raj. Či nie je rovnocenne v každej krajine, to len ľudia sú chorí, ak tú svoju nevedia vnímať. Veď akoby mohlo byť niekde menej krásy a ako by mohol byť niekde neprítomný Boh.
A tak sa pri pohľade na ľudské srdce pýtam, kde je vlastne raj. A že je v ňom ako stav mysle v mieri, až kým nepríde iný raj trvajúci naveky... A že by neexistoval bez druhého človeka, keď bez „ty“ neexistuje „ja“. A že sa skrýva v trpezlivosti, dôvere a v láske... Ako nás to po celé tisícročia učí náboženstvo a umenie.
