Katarína Džunková
Helgoland
Aj naše kontinenty sú ostrovmi, a predsa pociťujeme malú plochu zeme ohraničenú vodou ako čosi existenciálne, kde si väčšmi uvedomujeme vlastné bytie i vznik pevniny, akoby boli ostrovy vzorkou zeme i ľudstva v malom.
Na tomto blogu nájdete prevažne moje lyrické zápisky a fotografie z ciest z rokov 2006 - až doteraz. Ako svedectvo o kráse, ktorú som videla a aspoň ako minimum,ktoré je nutné vypovedať. Zároveň chcú byť tieto riadky aspoň skromnou modlitbou za literatúru, za krásu a vieru. Aby zasvietila v temnotách našich moderných, a predsa takých chudobných sŕdc. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Tadžikistan, Taliansko, Uzbekistan, Turecko, Uruguaj, Vatikán, Ukrajina, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Katarína Džunková
Pútnické impresie od Vladivostoku po Lisabon
Pred rokom vyšli Pútnické impresie Európou a Ruskom - kniha lyrických cestopisov po všetkých európskych krajinách od Lisabonu po Vladivostok. Základom boli práve články uverejnené na tomto blogu sme.sk
Katarína Džunková
Leto
Akoby existovalo zvláštne príbuzenstvo medzi človekom a letom, dostávame najviac životnej energie v tomto období. Zdalo by sa to absurdné – veď človek neprestáva byť človekom, ani keď pôda vonia jeseňou a zem pokryjú ranné hmly.
Katarína Džunková
Pod oblúkom veľkej vody. Vodopády Iguaçu.
Keď sme vystúpili z lietadla, obklopilo nás tropické teplo a pocit, ktorý som poznala len zo skleníka botanickej záhrady. Prach červenej pôdy na vozovke
Katarína Džunková
Buenos Aires
Mesto malo šarm ako v čase, keď vládol Juan Domingo Perón a na peróne vypravili tmavomodrý vlak. Aspoň tak si idealizujeme, čo uplynulo, v prístave príjazd bielych lodí a v nich nádej, budúcnosť i minulosť.
Katarína Džunková
Kde zlatne Strieborná rieka (Uruguaj)
Na prste sa mi lesklo zrnko piesku z Uruguaja, kde nad hlavami ľudí svietili Blíženci a Kentaurus a kolibríky pili z kvetov koruny ceiba speciosa.
Katarína Džunková
Priatelia Andy
Čakala som na „gong“, ktorý by spustil písanie, ale tu rytmus udávalo ticho a hory, kde všetko plynulo podľa svojho poriadku.
Katarína Džunková
Bludná bielohviezda
Rozkvitla jarná hviezda ako čerešňový kvet. A ja už neviem, či jarná, či ranná, či večernica, či veternica – tu sa všetko prelínalo: kvet, svet, svit i svetlo, lux a locus, akoby svetlo sveta vedelo najlepšie o ľudskom jestvovaní.
Katarína Džunková
Keď kvitnú púštne ornamenty (Uzbekistan, Chiva)
Uháňali vlaky a okolo nás uzbecké slová, a za oknom púšť, púšť, živá púšť – a vychádzajúce slnko ako jej plod, ktorý sme sa ponáhľali uvidieť cez vŕzgajúce okno vagónu.
Katarína Džunková
Samarkand
Poznala som ho najprv z Holanovej básne. Netušila som ani, kde presne leží, len jeho meno znelo ako zosobnenie orientu.
Katarína Džunková
Výstup na Alaudinský priesmyk (3800 m n.m., Tadžikistan)
Človek potrebuje stúpať a niečo dosiahnuť, aby sa posunul ďalej, hoci aj pomalé vnímanie navonok statickej skutočnosti a hlboké vciťovanie sa do druhých ľudí predstavuje ešte väčší rast, stúpanie do možností veľkosti svojho srdca.
Katarína Džunková
Život pri Alaudinskom jazere (Tadžikistan)
Hory sú živel a tu sa všetko deje podľa ich poriadku. Asi je tak tomu i v mestách, i mestá sa musia podriaďovať svojej polohe či nadmorskej výške, no hory, mohutné hory, v lone ktorých je človek sám,
Katarína Džunková
Telecké jazero (Altaj)
Dotknem sa jazera – predsa som to ja. Nemôžem uveriť, že ešte žijem. Že život nezmizol za toľkými spoločenskými konvenciami, za toľkými nánosmi, premáhaním, pracovným vyčerpaním, za toľkými predsavzatiami
Katarína Džunková
Nad textom
Zdalo by sa, že v texte je schovaný život. A predsa keď vstávam od textu, čudujem sa a žasnem, koľko je za oknami života. Ako mi slnko dopadá na ruky, ako sa pozvoľna premieňajú ročné obdobia,
Katarína Džunková
Dejiny petrohradského roku IV. (Jar)
Keď teplý vietor zvlní hladiny jazierok v parkoch tak, akoby voda mala vrásky, prichádza s jeho závanom petrohradská jar.
Katarína Džunková
Dejiny petrohradského roku III. (Zima)
Pamätala som si jasné dni prežiarené slnkom, keď po uliciach chodili ľudia s tvárami olemovanými kožušinou a cez žiarivé lúče stúpala z ich úst para ako symbol života,
Katarína Džunková
Dejiny petrohradského roku II. (Jeseň)
Už podľa nastupujúcej tmy sa pozná petrohradská jeseň. Jeseň, ten vzácny hosť, čo spolu s jarou trvá iba okamih. Po nej nenastáva zima, no to zdĺhavé, mračné, veterné, chladné a daždivé obdobie –
Katarína Džunková
Dejiny petrohradského roku I. (Leto)
Zdalo by sa – koľká to trúfalosť založiť mesto. Na jednej strane je človek povolaný spravovať svet, zasadiť strom, položiť základný kameň, založiť rodinu, udrieť prvý tón. No mesto? Založiť mesto?
Katarína Džunková
Spomienka (nie) na poldeň v Holandsku
Dážď padal tak, až sa zdalo, že ktosi pochoduje po uliciach, nachvíľu prikryl svet ako hustá tmavá opona alebo iba ako jej strapce. Až sa roztiahla, svet začal nové dejstvo – dejstvo jari s pôdou nasýtenou dažďom s novými kulisami
Katarína Džunková
Za bielym tichom Fínska
Fínsko bolo uložené na severe Európy ako trinásta komnata – neznáma komnata, na ktorú sa tak trochu zabudlo. Hoci toľko ľudí miluje či obdivuje Fínsko, predsa len málokto myslí denno-denne na Fínsko...
