Nezaradené

Pútnické impresie od Vladivostoku po Lisabon

Katarína Džunková

Pútnické impresie od Vladivostoku po Lisabon

Pred rokom vyšli Pútnické impresie Európou a Ruskom - kniha lyrických cestopisov po všetkých európskych krajinách od Lisabonu po Vladivostok. Základom boli práve články uverejnené na tomto blogu sme.sk

  • 6. júl 2020
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 611x
  • 0
Leto

Katarína Džunková

Leto

Akoby existovalo zvláštne príbuzenstvo medzi človekom a letom, dostávame najviac životnej energie v tomto období. Zdalo by sa to absurdné – veď človek neprestáva byť človekom, ani keď pôda vonia jeseňou a zem pokryjú ranné hmly.

  • 27. jún 2020
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 398x
  • 0
Bludná bielohviezda

Katarína Džunková

Bludná bielohviezda

Rozkvitla jarná hviezda ako čerešňový kvet. A ja už neviem, či jarná, či ranná, či večernica, či veternica – tu sa všetko prelínalo: kvet, svet, svit i svetlo, lux a locus, akoby svetlo sveta vedelo najlepšie o ľudskom jestvovaní.

  • 16. apr 2020
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 411x
  • 0
Nad textom

Katarína Džunková

Nad textom

Zdalo by sa, že v texte je schovaný život. A predsa keď vstávam od textu, čudujem sa a žasnem, koľko je za oknami života. Ako mi slnko dopadá na ruky, ako sa pozvoľna premieňajú ročné obdobia,

  • 28. sep 2018
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 642x
  • 0
Očarenie Denisa Diderota

Katarína Džunková

Očarenie Denisa Diderota

V to ráno vyšlo nad Parížom oblé, žiarivé slnko a jeho svetlo zaplavovalo mesto v nasledujúcich hodinách tak, že ľuďom vstupovali do očí slzy, až bolo ťažko rozlíšiť, či je to kvôli onomu slnečnému jasu alebo sú to slzy z krásy,

  • 1. nov 2017
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 687x
  • 3
Blahoslavený Alojs Andricki ako príklad nacistického prenasledovania kňazov

Katarína Džunková

Blahoslavený Alojs Andricki ako príklad nacistického prenasledovania kňazov

V septembri 2016 bol blahorečený ako mučeník kňaz Engelmar Unzeitig, sudetský Nemec, rodák z Hradca nad Svitavou. Engelmar Unzeitig, prezývaný i Anjel z Dachau, bol jeden zo stoviek kňazov deportovaných do koncentračných táborov.

  • 30. mar 2017
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 596x
  • 2
Korunný princ a kňaz Georg Saský – odporca nacistického režimu

Katarína Džunková

Korunný princ a kňaz Georg Saský – odporca nacistického režimu

Významovú príbuznosť slov „knieža“ a „kňaz“ v sebe spája postava saského princa Georga z rodu Wettinovcov (1893-1943), ktorý bol prenasledovaný Gestapom.

  • 16. mar 2017
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 3 697x
  • 9
O salutaris Hostia

Katarína Džunková

O salutaris Hostia

Cez takmer nebadateľné štrbiny v okenných rámoch prenikal vietor a plameň sviec sa mierne skláňal pod jeho prúdením. Možnože takto sviece pripomínali klasy a steblá, čo nik nedolomil, no možno ani ich teplé, mäkké svetlo nebolo

  • 24. jan 2017
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 790x
  • 1
Katolícki kňazi na palube Titanicu

Katarína Džunková

Katolícki kňazi na palube Titanicu

Na palube Titanicu zahynuli hrdinským spôsobom traja katolícki kňazi. Jeden z nich, konvertita z anglikanizmu Thomas Byles, je navrhnutý na blahorečenie.

  • 3. jún 2016
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 5 970x
  • 51
Zvon

Katarína Džunková

Zvon

Sedávali sme v uzavretej miestnosti, v spoločenstve stien, svetla, katedry, lavíc a ľudského hlasu. A hoci sme boli za uzavretými dvermi, neboli sme sami. Bol s nami zvon.

  • 14. okt 2015
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 643x
  • 7
Kríž

Katarína Džunková

Kríž

Prišiel čas ticha, keď sa drevo premenilo na chlieb. A na chlieb sa premenilo i svetlo, lebo tam, kde Západ zdôrazňuje umučenie Ukrižovaného, tam Východ ukazuje svetlo Zmŕtvychvstalého, aby sa drevo kríža i svetlo vzkriesenia zliali do jedného a boli najväčšou oporou pre svet i pre dušu človeka. A tak sa drevo stalo chlebom, z ktorého sa sýtila duša. Tak sa osou tohto dreva načrtla os sveta, tak duša ako odsúdenec na večný nepokoj dostala zmysel. Dostala odpoveď. Dostala drevo, ktoré bolo chlebom. Dostala drevo, ktoré bolo vodou. A toto drevo odlišné od všetkých stromov sveta napájalo rieky, zasycovalo moria, bolo vodou pre vodu samotnú, bolo zmyslom pre stromy, kvetiny a lúky, stalo sa ozmyslnením noci, ozmyslnením pominuteľnosti rána, zmyslom strateného života, zmyslom poníženia, pochopením bolesti a predpoveďou osobného utrpenia, liečivej pokory i vzkriesenia, ktoré je skutočné ako v magickú čiernu noc Bielej soboty, keď sa rozozneli zvony.

  • 6. apr 2015
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 184x
  • 41
Pred Sedembolestnou

Katarína Džunková

Pred Sedembolestnou

Strmý jas poludnia dopadal pomedzi domy na dlažbu námestia zvažujúceho sa na miernom svahu. V meste, čo by sa zdalo zavrhnuté a zavrhnutiahodné, v čase, čo by sa zdal už dávno mŕtvy a premrhaný. Na námestí, kadiaľ už prechádzalo toľko revolúcií a toľko protestov, toľko hesiel a toľko klamstva, kde sa v zmenárňach premenilo a v ruletách utratilo toľko peňazí, aby sa znovu v prstoch premenili na prach... V ľuďoch, pri ktorých by už mnohí mávli rukou, že tento svet už nemá nádej na obnovu... Práve na tomto námestí a v tomto meste sa uprostred ruchu ulíc ozvali poludňajšie zvony. A mesto bolo plné Márie. Na okamih sa v ňom dialo zvestovanie. A mesto bolo hodné Márii, aby naň obrátila svoje milosrdné oči. A mesto, také každodenné a drsné mesto, bolo hodné Božej milosti, aby dopadala i na neho.

  • 28. sep 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 66
Po sviatosti birmovania

Katarína Džunková

Po sviatosti birmovania

Dozrievajúca raž a žitko a stromy, a stromy, a stromy, zvlnené chrbty Vysočiny, mystického a básnického kraja, jasné slnko dvíhajúce sa ako starodávny svedok aj nad tento posledný májový deň a napokon ostré gotické veže chrámu svätého Petra a Pavla v Brne – to všetko do mňa padalo ako jednotlivé obrazy a dojmy, aby sa napokon poskladalo ako čriepky byzantských mozaík a vytvorilo celok. Aby sa napokon do mňa uložila vzácnosť tohto dňa, čo zanecháva v ľudskej duši nezmazateľné znamenie, aby som mohla naplno precítiť tento okamih a vracať sa k nemu v živote, ako sa navraciame do rodného domu alebo ako sa opäť približujeme k ohňu, keď je nám zima.

  • 7. jún 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 266x
  • 115
Pri Božom hrobe

Katarína Džunková

Pri Božom hrobe

To miesto, pri ktorom kľačíme, je Boží hrob. A svetlo vystupujúce z pouličnej lampy a prechádzajúce cez mriežku kláštorného okna do tvaru štyroch lístkov, zalieva toto tajomné miesto, tento tajomný deň, keď je svet bez Krista, túto tajomnú chvíľu, keď sa má stať večné naoko pominuteľným, silné slabým, nesmrteľné smrteľným – ale to len pre ľudské oči, kým nezaznie veľkopiatočný spev: Hagios, o Theos... Svätý Bože, svätý silný, svätý nesmrteľný... A my na chvíľu ustrnieme v úžase, že to, čo je s nami prítomné celý rok, čo sa opakuje pri každej svätej omši, to, na čo myslíme a s čím žijeme –sa odrazu sprítomní a Kristova smrť na kríži pripadne na jediný jeden bod v čase: teraz.

  • 20. apr 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 167x
  • 12
Posledná svätá omša

Katarína Džunková

Posledná svätá omša

Ako raz dospeje do svojho konca obsah pokladnice dní, až sa na jej dne objaví posledný denár, čo podľa našej pripravenosti vezmeme do dlaní s radostným: „Už!“ alebo s bolestným: „Ešte nie!“ – tak prichádzajú veci posledné.

  • 31. mar 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 728x
  • 21
Bože, požehnaj básnika Jozefa z Hanisky

Katarína Džunková

Bože, požehnaj básnika Jozefa z Hanisky

Cez farebné vitráže presvitalo svetlo a ako sa slnko dvíhalo vyššie, svetelná ruka pohládzala zlatý náter sôch a barokové obrazy a chrámová loď sa nachvíľu podobala Noemovej arche, do ktorej vstúpili ľudia prosiaci o záchranu. Celé dejiny odrazu stíchli a celé dejiny odrazu zastali v jednom jedinom okamihu, keď zazneli zvončeky a do chrámu vstúpil kňaz v slávnostnom bielom ornáte. Dnes je sviatok svätého Jozefa a ako on kedysi niesol na rukách malého Krista, ako ho chránil a opatroval na ceste do Egypta, tak dnes vynáša svätého Jozefa melódia slávnostnej prefácie, ktorú spieva kňaz.

  • 21. mar 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 628x
  • 4
Doma

Katarína Džunková

Doma

Na mesto zosadla noc a jeho tepny, v ktorých cirkuloval život, sa zapĺňali svetlom, rovnako ako krv napĺňala vystreté, unavené, trasúce sa i na volante položené ruky ľudí a ako v obehu duše cirkuluje vôľa žiť a vôľa prekonávať  zlo, prekonávať svoj vlastný úpadok, svoju vlastnú minulosť, i svoju vlastnú smrť, lebo čím by bola ľudská duša, keby v jej tepnách neprúdil život večný a milosrdenstvo. A mesto svietilo. Jeho žiara bola viditeľná celé stáročia, vynímala sa nad okolitými bukovými lesmi, nad kotlinou, v ktorej odpočívalo mesto uložené akoby si Boh nachvíľu niekde zložil kus svojej slávy a kus svojej krásy, až kým opäť nepríde na zem.

  • 24. dec 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 817x
  • 2
Za Sýriu

Katarína Džunková

Za Sýriu

Tmavá je noc a moje okná svietia. Koľkokrát to bolo naopak. V mojej duši bola tma a svietil jedine Boh. Ktorý udržuje svet a ktorý udržoval i mňa, aby som ho napokon a odvtedy ako odznova sa rodiaci márnotratný syn našla. Až čas dospel a nachvíľu sa zastavil v tejto noci, keď k človeku prichádza milosť písania, tá zvláštna milosť, ktorá pretavuje všednosť do večnosti, obyčajné slovo do neobyčajného, zomierajúci okamih do okamihu večne sa opakujúceho, keď prichádzajú cudzie oči a ak už nie ľudské, tak oči vlastného svedomia a anjelov, aby sa z textu napili. A Pán rozprestrel túto noc. A udržuje môj deň i moje noci, v ktorých spím a v ktorých netuším o ňom. A v ktorých netuším o Sýrii.

  • 31. aug 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 355x
  • 2
K poézii

Katarína Džunková

K poézii

Základom poézie je veľa milovať. Je to práve poézia, kto nastavuje človeku zrkadlo. A ako malé deti, ktoré tak rady stávajú na hlave alebo tak rady nazerajú do priezoru kaleidoskopu akoby tušili aj o inom, zmyslami ťažko uchopiteľnom poriadku sveta; tak aj poézia, veľká priateľka ukameňovaných prorokov, ukazuje na Nebo a jeho nezlúčiteľnosť s poriadkom pozemského sveta.

  • 25. feb 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 800x
  • 4
Popolec. Memento homo, quod cinis es...

Katarína Džunková

Popolec. Memento homo, quod cinis es...

Keď sa opäť priblížila zima a na zem padal sneh ako popolec; prosila som – zmiluj sa nad nami, Bože, ktorý nás požehnávaš životom samotným. Z Teba ako z prameňa tryská na svet všetko stvorenie, rastliny cítiace bolesť a radujúce sa v nesmiernom šťastí, keď sú dlhé ruky stromov obsypané kvetmi a lupene azda ani netušia, že v sebe nosia život. Tvojou iskrou ako znamením života sú poznačené zvieratá, to nepreberné množstvo tvarov a vzorov živočíšnej ríše. Chvália Ťa nevedome, no predsa celým životom. A my sa len s údivom dívame na to, čo je to plachosť a čo skrotenie, keď si nám zveril dar rozumu a lásky – a keď sa kúsok z nej preleje hoci aj na túlavé psy, skrotnú a odrazu je v nich čosi z človeka.

  • 16. feb 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 015x
  • 3
Skryť Zatvoriť reklamu