Slovensko

Dóm svätej Alžbety

Katarína Džunková

Dóm svätej Alžbety

Deň sa podobal na srnca mihajúceho sa v húštinách včerajška a blížiaceho sa k remízam zajtrajšieho dňa a ja som ho nachvíľu zazrela a podržala jeho atmosféru v rukách, kým celkom nezmizol a kým nezanikol ako zomierajú všetky dni a ako zomierajú okamihy, čo v čase ich trvania nazývame večnosťou. Stála som pod Dómom svätej Alžbety a dívala sa na vrchol jeho veží, ako sa dívame do korún stromu a dóm sa díval na mňa. Mlčaním uplynulých stáročí, námahou predkov, modlitbami, svätosťou slávenia omší, utrpením vynaloženým na jeho obranu, ostatkami umučených svätých... Tým všetkým nepočuteľne prehovárala gotická stavba a jej kamene ma sledovali z výšok a zvonom bilo srdce nad mestom.

  • 25. dec 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 011x
  • 31
Žalospev pod Skalkou

Katarína Džunková

Žalospev pod Skalkou

Žiarivé slnko priložilo tvár bližšie k bledozeleným lícam júnovej zeme. Na krajinu ohýbanú v pravidelných klasoch dozrievajúcich pšeničných polí, kde nad riekou preletela čajka a my sme ako zázrak za medzou objavili opustený čerešňový sad; na krajinu, kam položil svoju žeravú, až prepaľujúcu ruku barok, aby skrze zbožnosť, čo odzbrojovala kamene a dojímala k slzám obrazy, obohatil tento kraj o božie muky, o drobné kaplnky v tieni košatých líp uprostred poľa, o zaoblené veže kostolíkov držiace stráž nad humnami a červenými strechami domov, kde sa odrážalo v noci svetlo mesiaca oblého ako riečny kameň... Krajina – matka, krajina – minulosť, krajina – budúcnosť, krajina – prísny sudca nado mnou, krajina – studňa milosti, krajina – živá pamäť, krajina – slza. To na tebe teraz kľačíme a naše kolená vytvárajú jamky v tebe, Krajina. To ty si nám najprísnejším sudcom, lebo vidíš a zaznamenávaš všetky naše hriechy, lebo vidíš všetko naše pokrytectvo. Lebo počuješ naše mlčanie, Krajina, lebo vidíš, ako sa modlíme, a pritom sa nebojíme Boha... Lebo ty si bola svedkom, ba nositeľom celých ľudských dejín, vyslancom Boha, kronikárom ľudských životov... V tebe je zapísané všetko, Krajina, nosíš nás na svojich pleciach od chvíle, keď sme prvýkrát zbadali na obzore rannú hviezdu, trpíš nás, keď ťa ničíme a keď sa navzájom na tvojich pleciach zabíjame a napokon nás prijímaš, kosti naše, akoby si vo svojom milosrdenstve chcela uprosiť aj Boha, pojímajúca do seba rovnako láskavo a rovnako mĺkvo prach svätcov i prach hriešnikov. Advocata nostra, Krajina. Ty si obhajkyňa naša. Mediatrix nostra, Krajina. Vas spirituale, vas honorabile – nádoba duchovná, nádoba ctihodná, stánok zázrakov, lebo na tebe si postavili svoje stánky naši otcovia a ty nám dávaš všetko – drevo, kamene i pokrm, aby sme mohli žiť. Nesieš nás na svojich pleciach. Na svojich pleciach nesieš Skalku.

  • 18. jún 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 141x
  • 0
Tatranské kamzíčatko

Katarína Džunková

Tatranské kamzíčatko

Víly. Keď sme boli so sestrou malé, volali sme ich tak. Víly. Zdali sa nám nepostihnuteľné, viditeľné len zriedka, s čiernou páskou smútku okolo očí. Kamzík vrchovský tatranský, rupicapra rupicapra tatrica. Pred niekoľkými dňami sme ich mali možnosť vidieť pod Jahňacím štítom celú čriedu. Tu sú niektorí z nich :-)

  • 4. aug 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 278x
  • 15
Skryť Zatvoriť reklamu