Ukrajina

Krymské reminiscencie

Katarína Džunková

Krymské reminiscencie

Len som sa dívala na sivé kučeravé vlasy stromov a čakala, kedy znova vykuknú spoza zákruty, ktorou sa pohýnal vlak a všetky kopce, ktoré som predtým poznala ako zelené alebo v rôznych odtieňoch hnedej, keď nastala jeseň a pokračovala bezsnežná zima; sa odrazu premenili na biele. A už som ani nemala silu na radosť, a predsa rozkvitli trnky. Už som nemala silu na hudbu, a predsa v korunách marhúľ bzučali včelstvá. A jar prichádzala, aj napriek nášmu svetu na pokraji vojny... A jar prichádzala, aj napriek veľkému pôstu, ktorý sme znesvätili politickými hádkami. Jar prichádzala, aj napriek vlastným myšlienkam, ktoré sa nedokázali sústrediť na lásku a uvedomiť si, že láska jestvuje bez výhrad.

  • 6. apr 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 983x
  • 5
Sevastopoľ

Katarína Džunková

Sevastopoľ

Som more. More staršie než vy a more väčšie i pokojnejšie než vy, keď sa na vás dívam, ako vám myseľ ovládne náhly cit, náhly hnev a náhle očarenie a podľa toho už nanovo hlásate svoje postoje a svoje pravdy a zavrhujete staré, aby ste napokon objavili zavrhnuté. Poznalo som túto krajinu skôr, než ste začali písať svoje kroniky a spisy, vyvíjať teórie akoby ste šľachtili nové druhy hrozna, rastúce neďaleko i od mojich brehov. Som more. A ako sa moje vlny dotýkajú brehov a vaše ruky sa dotýkajú toho, čo vás bolí; tak sa má aj jazyk dotýkať toho, čo srdce miluje. A tak rozprávam o tom, čo milujem.

  • 28. feb 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 674x
  • 8
Uličkami západnej Ukrajiny (Ivano-Frankovsk,Počajevský monastyr...)

Katarína Džunková

Uličkami západnej Ukrajiny (Ivano-Frankovsk,Počajevský monastyr...)

Tak sa pohol svet, ako keď na stanici na malý okamih lokomotíva drgne do vozňov – alebo ako keď vlak stojí, no za oknom sa dajú do pohybu súpravy náprotivného vlaku, až by sa zdalo, že už dávno sa rozostúpili trávy a zapískali rušne oblakov... A predsa vlak zostal stáť na mieste. Takto sa azda iba zdanlivo pohýna svet; keď sa nazdávame, že hnevom, sebectvom či prehliadnutím kríža sa niečo na svete zmení. Alebo že sa prudko mení povaha človeka a po epizódach dejiny. No nebo zostáva nebom, pod linajkou jesenných hmiel rodia zabudnuté plánky a nič okrem milosti nevie zmeniť našu vlastnú tvár.

  • 9. nov 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 157x
  • 10
Údolím Bielej Tisy (Ukrajina)

Katarína Džunková

Údolím Bielej Tisy (Ukrajina)

A prišlo ráno. Studené slnko rozpriahlo svoje milostiplné ruky a prvé sa prebudili psy, čo v týchto končinách Ukrajiny brechali hrubým, spodným hlasom. Potom sa jeden po druhom rozozneli dvory plné kohútích hlasov – spev kohúta sa niesol od dvora k dvoru ako pochodeň, zobúdzali sa humná a príroda neodpočívajúca ani v noci vstávala; ktorýsi strom zomrel a zahynuli júlové kvety a ich smrť a zmiznutie bolo akoby navonok celkom ľahostajné svetu – to vlastne len ľudia sa nenaučili žiť so smrťou ako s prirodzeným znakom a koncom svojho života. Dívali sme sa do strmej doliny, na domčeky pričupené v rannej hmle, na obydlia, ktorých majitelia nás nechali prenocovať pod starým lyžiarskym vlekom – a ďakovali sme slnku, že nás zalieva sebou ako sa krstia čisté a pokojné duše i telá detí, ešte schopné prijať v Krista v absolútnej dôvere a láske.

  • 27. okt 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 906x
  • 14
Ak ešte alebo už neveríme v Krásu... (Hoverla, Ukrajina)

Katarína Džunková

Ak ešte alebo už neveríme v Krásu... (Hoverla, Ukrajina)

Komu to mám povedať – trávam, jazeru alebo ľuďom, stojacim blízko pri mne, a predsa ďaleko; že už som videla toľko existencií bez lásky, už toľko snáh a záujmov o všetko možné na svete, len o hrdinstvo nie, len nie o živého Boha vo vlastnej duši; že už nechcem nič, čo by nesúviselo s ním. Len ako to vysvetliť ľuďom, ako to vysvetliť sebe samej vo chvíľach, keď schádzam z ciest; že ja som už stretla lásku vo svojom srdci a pre ňu chcem žiť – a nie je dôležité prečo, kedy, čo potom a čo ešte ďalej potom a za koľko. A poznám všetky grimasy i úzkosti svojho srdca, jeho slabosti, aj úbohosť. A predsa akoby v túto chvíľu všetko ustalo a ja už chcem len vysloviť svetu, že milujem.

  • 18. okt 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 668x
  • 16
Krásnoľvovské zvony (Ľvov, Ukrajina)

Katarína Džunková

Krásnoľvovské zvony (Ľvov, Ukrajina)

Na starej rovine a v prudkom zvonobití na chvíľu náhle stuhli predmestia; a dlhá aleja, farebné nádvoria, noblesné fasády, desiatky tvárí ľudí, ktorých nepoznám; to všetko stálo a rozliehali sa údery pod hrbom kupôl starých zvonov: „Ľvov!“, „Ľvov!“. A poľské budovy, záhony chryzantém a poľské hodiny, haličské dievčatá – to všetko zastalo a zvon znel ďalej: „Ľvov!“, „Ľvov!“, „Sláva ti, Bože!“, „Ľvov!“

  • 11. jún 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 415x
  • 15
Milovaný Kyjev

Katarína Džunková

Milovaný Kyjev

A teraz sa utíš, otvor a zastav, srdce. Aby si si bolo väčšmi vedomé stvorenia. Aby si dlhšie precítilo to, čo vnímaš len na okamih, len keď sa dívaš na lúky a na ranné nebo a keď je v tebe dobro, krehké a jemné ako jesenný ľad. A pritom tá chvíľa trvá ponad teba, ten zázrak nikdy neskončil a nebol o nič menší ani vo chvíľach, keď si ho nevidelo, keď si sa napĺňalo iným a keď si netušilo, že si samo jeho súčasťou. Lebo ty bežíš a bežíš a zarovno s tebou sa rúti ľudský čas. Ty, srdce, uzavrené do klietky z človeka.

  • 5. jan 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 764x
  • 5
Bachčisarajská noc

Katarína Džunková

Bachčisarajská noc

Ako zelený anjel ležala naznak cez krajinu ukrajinská zem. Na ňu neplatila Puškinova báseň Ančar o planom strome, ktorý v hneve porodila step. Táto zem rodila a bola matkou, ktorú oslavovali v prastarých tancoch pri dožinkových slávnostiach ; a bola dieťaťom, o ktoré sa dobrí ľudia starali s takou láskou, až napokon vydala plod, posvätený rorátmi stáročného hospodárenia.

  • 18. aug 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 527x
  • 8
Skryť Zatvoriť reklamu