Maroko

Po cestách Atlasu (Maroko)

Katarína Džunková

Po cestách Atlasu (Maroko)

A napokon človek príde a poďakuje za žihľavový chlieb bolesti a poprosí Boha, aby od neho viac už neodvracal tento dar; dar zo všetkých darov najvzácnejší; dar, ktorý najviac ukazuje Božiu tvár; dar učiaci pokore a učiaci milosrdenstvu; dar vracajúci veciam poriadok a nezmyselnému zmysel – lebo čo by sme boli bez bolesti, Bože? Keď sa pod dušu ako pod starodávne rúcha mníchov kladú tŕne a reťaze; keď sa všetko, čo človek miloval mení na prach; keď šľahá dážď a v trpkom vetre sa ohýbajú slabé stromy... A až tam, na prahu bolesti, za prahom straty všetkého, čo bolo také sladké; vyvstáva pravá láska k Bohu. A tam v nej sa znovu zazelenajú stráne. Už celkom inak pozrie človek na slnko, na zelené cesty zvinuté k uchodeným nohám, na vlastných bratov, ktorých predtým tak málo miloval – a v srdci mu už zaznie celkom iná láska. Láska očistená, v ktorej je Boh. Kde ako najsladšia hudba opäť znejú na stráňach zvonce a biele stáda Jóbove uháňajú k zrázu, akoby to bolo Šťastie samotné, už Radosť pravá a očistená, čo pristúpilo k človeku.

  • 10. dec 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 485x
  • 8
Skryť Zatvoriť reklamu