Bielorusko

Brestská pevnosť (Bielorusko)

Katarína Džunková

Brestská pevnosť (Bielorusko)

Ak život nespočíva v námahe, stránim sa svojho vlastného srdca; stránim sa srdca, ak by mi našepkávalo, že zmysel žitia nespočíva v dobrote – lebo čím som sa mala riadiť? Svojou vôľou? Náladou? Náhlou myšlienkou alebo svetskými zákonmi? Nie, ani jeden z nich by ma nevedel uspokojiť; rovnako ako ten náraz neočesanej ľudskej vôle na božiu; a čím viac sa zamýšľam nad podstatou hodnôt, ktoré uznáva spoločnosť alebo chráni legislatíva; čoraz viac prichádzam na to, že sami o sebe by stáli na hlinených nohách a nemôžem si pri nich neklásť otázku – odkiaľ pochádzajú? Čo je im nadriadené, že sa nezrútia sami do seba? A že nič by nemalo zmysel, keby nebolo Boha.

  • 11. okt 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 421x
  • 23
Nad Bielovežským pralesom (Bielorusko)

Katarína Džunková

Nad Bielovežským pralesom (Bielorusko)

A koľkých vecí sa to dotýkame naposledy. Posledná jar v tomto meste, posledný večer, posledný podvečer... A koľko bude ešte iných a vznešenejších rozlúčok; napokon všetko je posledné – i život je jediný, i narodenie samotné je posledné; posledné naše ruky v tomto dni – len my sa stále ako poblúdení nevraciame k Bohu, neuvedomujúc si, že raz aj každá šanca pre pokánie bude posledná... Akoby bol svet dlhou večernou besiedkou, z ktorej nechceme odísť.

  • 4. okt 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 187x
  • 5
Na brehu Naročského jazera (Bielorusko)

Katarína Džunková

Na brehu Naročského jazera (Bielorusko)

Od ostríc žiarila idea. Maxima najvyššieho dobra, za ktorou meškáme. Idea rozdať sa viac, byť vnímavejší ešte viac, namiesto toho – ako by som urobil akýkoľvek krok, aby bol čo najvýhodnejší pre mňa; chcem urobiť krok čo najnevýhodnejší... Krok v ktorom by som skrotil svoje vášne, krok, v ktorom by som druhého zväčšil a seba umenšil. Krok, v ktorom by som nezápasil a potrestal sa ním čo najviac, len nech mi v duši horí tvoje svetlo, Bože... A idea dobra, idea pokoja a idea istoty žiaria... A z podvečerných lesov znie: Dona nobis pacem...

  • 26. sep 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 819x
  • 8
Vitebsk (Bielorusko)

Katarína Džunková

Vitebsk (Bielorusko)

Pobledli vrbovky. A svoju nežnú fialovú tvár nachvíľu podržali v pološere tieňa a párik mlynárikov sa naďalej vznášal nad zeleným brehom plným rozkvitnutej ďateliny. V chumáčoch hustých smrekov, briez, topoľov a strieborných osík už akosi prirýchlo strácajúcich sýte farby augusta, sa vinula trať ako had lesknúci sa na slnku. A kým priestor sklonil vznešenú hlavu do lona posledných nocí konča leta, kamenné pražce a železo koľajníc volalo: „Vitebsk, Vitebsk...“

  • 14. sep 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 326x
  • 14
Minsk. Polock. (Bielorusko)

Katarína Džunková

Minsk. Polock. (Bielorusko)

Vtáky sa zdvihli nad lesy a ich let bol ľahší, ako všetko, čo necháva duše hriešnikov na tejto zemi. Ešte sa obrátili a volali späť a na chvíľu ich plaché oči vzhliadli, ako sa pod nimi jemne vlní a v odtieňoch hnedej leskne vysilené a upravené pole, ako na ňom s pokojom oddychujú zvinuté stohy slamy a rad topoľov ako modlitba deň, lemuje bieloruskú zem.

  • 4. sep 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 225x
  • 8
O bieloruskej kráse

Katarína Džunková

O bieloruskej kráse

Už nemám nič, už iba lásku. A nad krajinou svietia brezy biele ako soľ. A v jazerách a sosnách zjavuje sa mi večné detstvo Božie a milosť, milosť žiť. To detstvo, ktorým pohŕdame; to detstvo, to neustále a nepretržité tvorenie nespočetných pukov rastlín, ktoré naše oko neuzrie; nespočetných kruhov na hladine, ktoré naše ucho nezachytí; nespočetných pavučín trhajúcich sa vo vetre. To neustále tvorenie každej nasledujúcej sekundy času, na ktorom sa vezieme ako na lodi nepoznajúc kapitána, jeho vznešené ruky, ktorým nepoďakujeme; jeho obrovskú a smutnú a láskyplnú tvár, ktorú nie sme schopní uzrieť. A keď sa k Nemu spočiatku len nedbanlivo modlíme, ani nevieme, s kým sa to vlastne rozprávame. Myslíme skôr na vlastnú dušu a na vlastné ruky, než na Toho, ku Komu sa obraciame – zabudnúc, že je to On, Boh Abrahámov, jediný, večný a nekonečný; ktorého sa báli vziať do úst staré národy, lebo ani jedno z ľudských slov, ani jedno z ľudských umení a ani jeden z ľudských skutkov a obiet nie je hodný Jeho slávy.

  • 4. sep 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 410x
  • 22
Skryť Zatvoriť reklamu