Irán

Ich svetlo žiari doposiaľ (Hamedán, Irán)

Katarína Džunková

Ich svetlo žiari doposiaľ (Hamedán, Irán)

Oblaky boli vysoké ako zámocké veže, dívala som sa dlho na ich mohutné bralá. Až som sa chcela pýtať, čo sú to vlastne oči – a či by sa skôr oči nemali nazývať ústami, veď cez ne do mňa všetko vchádza ako cez portál a práve nimi sa často zasycuje duša. Premýšľala som i o tretích ústach – o srdci. Čo vchádza a čo vychádza i z neho a že srdce sa živí ako ústa naopak. Práve tým, čo zo seba vydá.

  • 10. júl 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 064x
  • 7
Spev o priateľstve. (Súsy, Irán)

Katarína Džunková

Spev o priateľstve. (Súsy, Irán)

O koľkých veciach si to človek namýšľa, že ich vlastní, až napokon mu zostanú len prázdne dlane a vysvitne jediné – žobrák. Tak som aj ja vyprevadila svojich priateľov a v duši zostala ešte stále prítomnosť po toľkej kráse – ako keď vankúš, záclona či košeľa zadržia na chvíľu vôňu tých, čo sa ich dotkli. Alebo keď stolička v zvinutej deke a sklone operadla uchová ešte ľudské teplo, hoci toho, čo na nej sedel, už v izbe niet. Ešte by sa mi chcelo myslieť – tu sú, tu... Len si šli kamsi kúpiť vodu v týchto sparných dňoch. Tu sú... Tu... Len ich za rohom zdržal ktosi zo zhovorčivých Iráncov. Vrátia sa – no miesta v čakárni sú už prázdne, a autobus s nimi už isto dávno opustil Andimešk a spomienky na Irán nahradia iné, nástojčivejšie a prudšie dni.

  • 1. jún 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 145x
  • 18
Za starobou chrámov až k Bohu (Zikkurat Čogha zanbíl, Irán)

Katarína Džunková

Za starobou chrámov až k Bohu (Zikkurat Čogha zanbíl, Irán)

Predstavujem si, že púšť predo mnou je veľké červené more, ktoré vlny kolíšu a ja už neviem, či sa hýbe preto, že sa kdesi za ďalekým obzorom vlnia piesočné a kamenisté duny alebo je to iba páľavou, čo rozčerila hladinu vzduchu tak, akoby bolo všetko iba odrazom na jazere. Zostávam hore dlho do noci a dívam sa do hlbokých púštnych očí a vietor z Perzského zálivu prechádza popri mne a cezo mňa ako hlas. A volá: Toto je Boží svet... A ja mu prikyvujem – v rytme, ako sa v diaľke chvejú tmavé duny, ako s jemným syčaním šuštia suché topole, ako sa z noci ozývajú kroky a prebudený hmyz sa zbieha nad hladinou fontán... Nad riekou v Súsach sa ešte chvelo večerné svetlo.

  • 29. máj 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 889x
  • 4
Nad básnikovým hrobom. (Širáz, Irán)

Katarína Džunková

Nad básnikovým hrobom. (Širáz, Irán)

Pane, už prešlo toľko času od čias, čo si sa milosrdne skláňal k tejto zemi, prešlo už takmer milión dní a slnko zlatou šerpou prepásalo oblohu. Kde je tá neha, keď po zemi kráčali tvoji proroci a svätí, keď drobné kvietky zbierala na jarnom lesku slnka Panna Mária. Keď sedávala v náručí svätej Anny... A kde je figovník, čo si ho spoznal po listoch... Kde je tá doba? Kde? Pane, ešte raz sa zmiluj nad týmto svetom.

  • 13. máj 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 909x
  • 24
Na pamiatku zašlej sláve (Persepolis, Irán)

Katarína Džunková

Na pamiatku zašlej sláve (Persepolis, Irán)

Buďte pozdravení, minulí! Buď pozdravená, márnosť, nádej, krása a smrť... Buďte pozdravení, vy, čo tu už nie ste, a predsa ste stokrát ozajstnejší než my. Buď pozdravený kameň, buď pozdravená socha, buďte pozdravení, ľudia, nesúci až toľkú krásu v sebe, že ste ju nemohli umlčať, potlačiť, nedarovať jej ani kôrku miesta na zemi – a ona prišla. A vznikol ornament. A život sa lial a lial, a padal z nebies ako biely dážď, vznikali staré mestá, konzoly a stropy, z pieskovca nad riekou erdžala konská tvár a mramor dal život zástupom. Vznikali stáda, reliéfy a šifry a ako harmonika sa vyklenulo schodisko.

  • 16. apr 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 309x
  • 15
O smútku miest uprostred púští (Saryazd, Irán)

Katarína Džunková

O smútku miest uprostred púští (Saryazd, Irán)

Pane, každý deň k Tebe pristupujem ako žobráčka. Veď by som mala prosiť, prosiť, prosiť o zmilovanie Tvoju nesmiernu silu, Tvoju nesmiernu lásku, za všetku bolesť tohto sveta a nemám ani právo predstúpiť pred bránu záhrad toľko vytúženého spánku – lebo ako sa to dá – spať s obrovskou vinou voči Tebe? A predsa spím. Ako vedia pokojne vydýchnuť a usnúť civilizácie a mestá namiesto plachiet zabalené v myšlienkach. Že sme civilizácia pokroku, že si len plníme svoj ťažký každodený údel, že sme len mladí nikomu neškodiaci ľudia, že sme zavrhli Teba, úplne odlúčení od mystiky viery, že zľahčujeme sviatky Vzkriesenia... Že krajiny, kde Ťa vyznávajú máme za diktátorské. A že sa dívame do zrkadla s úmyslom zazrieť pekné, no v skutočnosti sa pod hradbou našej kože pasú príšery. Koľko len previnení voči Tvojej kráse! A zatiaľ sa v púšti kotúľajú drobné kamienky, zatiaľ sa ako v židovských modlitbách zo strany na stranu nakláňa marhuľový sad, zatiaľ rieky, náručia pobreží a tmavé cyprusy volajú oproti nebu: „Buď pozdravený, Pane!“

  • 12. apr 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 831x
  • 7
Yazd (Irán)

Katarína Džunková

Yazd (Irán)

Zo štrbín sa vylievalo svetlo. Expandovalo do sveta ako more, všetko zalialo, obsiahlo a zocelilo, rinulo sa pod strmý svah, za mladý úvoz za mestom, prelialo sa cez hrboľ kopca a zníženinu budúcich žitných polí. Svet akoby omladol pod zázračným teplým chvostom slnka. Rodili sa v ňom predmety, obsahy i tvary, všetko, čo pohltilo svetlo podobné ako bolesť  – to všetko sa v ňom narodilo ešte raz. Pán je priateľ svetla. I slova. A čokoľvek vyslovil, to existovalo, lebo jeho slovo trvá naveky. A veci dostávali tvar. A každá vec mala svoju melódiu – obsah. A tak sa v tvare človeka ozývali najrozmanitejšie hudby pováh, akordy dobrého i zlého, veľkodušnosti i pýchy.

  • 27. mar 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 048x
  • 11
Vznešený Esfahán

Katarína Džunková

Vznešený Esfahán

Nie sú to moje dni. Aj keď ich ženiem pred sebou ako biele husi, zakaždým sa nad nimi dvíha iná dlaň. To do nej sa zmestia všetky krásy sveta, krajina vôbec nie neobdobná raju, vznešený spánok zimných včiel; marcový vzduch, keď pučí jemný dážď a srncom ako vetvy čerešní rozkvitá nové parožie. Vtedy mi duša kráča po poli, hoci sa sama nepohýnam z miesta a dni a sny a myšlienky rozfúkol vietor a ja ich ani nechcem zachytiť. Čosi sa dotklo mojej tváre – a viem o tom vôbec? Viem, čo to znamená, byť Jeho obrazom? A niesť to bremeno a výsosť, ktorej nie sme hodní... A kľačať pod krížom a vravieť: Pane môj... Veď to nie sú ani moje dni, v ktorých ma navštívila tichosť a dopredu ma posotilo čosi vznešené.

  • 13. mar 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 159x
  • 16
Niásar (Irán)

Katarína Džunková

Niásar (Irán)

Bože, veď ty si ma už dávno uzrel starú, zoslabnutú a mŕtvu a okolo mňa rozprestieraš podivuhodnú zem s baldachýnom neba. So sinavými mrakmi pripomínajúcimi vrchy aj na najrozľahlejších plošinách a s dažďom, ktorým bozkávaš skrehnuté čelo zeme. Zostali okolo mňa už len pražské stromy, predmestia a bledé konáre a tráva, čo pretrpela zimu. A kdesi pod ňou už neplače voda vo väzení z ľadu a kdesi pod ňou sa už v koreňoch prebúdza jar a kdesi v diaľkach vieš, predobrý Pane, o všetkých budúcich vojnách a nepochopiteľnej kráse a o budúcich deťoch, v ktorých sa opäť prebudí túžba po dobre a nanovo z nich prehovorí poznanie tvojho Syna.

  • 26. feb 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 170x
  • 13
Uličky Kášánu (Irán)

Katarína Džunková

Uličky Kášánu (Irán)

Za iránskymi mestami spala ešte detským spánkom púšť. Dvíhal sa nad ňou mohutný kotúč slnka, pozdravovali ho trávy, kríky a mramorované chrústy zosadajúce k tieňom v mestských fontánach. Pozdravovala ho aj noc, sťahujúca husté plachty, sokol i líška uvedomujúca si koniec svojho života. Staré topole sa už vyschnutými konármi preklenuli tam – tam, na druhý svet, kde všetko voňalo a všetko znelo už inou hudbou a ľalie poľné plesali: buď pozdravené, fluktuujúce a mocné stvorenie! A predsa omnoho viac, než ich vôňa a listy, omnoho viac, než usilovný zápas včiel a ôs, omnoho viac, než je vzácnosť vody a dravá sila horskej bystriny... Predsa ešte väčšmi povýšil Boh ľudský život.

  • 19. feb 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 681x
  • 15
Teherán

Katarína Džunková

Teherán

A prišlo leto. Leto slnečné a jasné, leto v ktorom sa lámu obruče a slnko káže mysli, telu i srdcu: „Von! Von!“ A všetky oči sa utiekali k stromom, všetky oči sa upínali k lúkam, k zeleni a k nebu. A všetky duše sa v tých zázračných dňoch otvárali a volali: „Sloboda! Sloboda...“ A duch netúžil po ničom, iba vyznať vďaku a lásku Bohu a potom sa pritúliť k zemi, ako sa pod mäkký chvost matky túlia mláďatá. Alebo ako k zemi klesajú listy, keď ich nadvihne jesenný vietor a ony sa krehko dotknú stebiel, vlastných hrobov a budúcich detí v semenách a trávach, na ktoré strom skrze ne toľké mesiace upieral zelené oči.

  • 28. jan 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 845x
  • 17
Bolesť (napísané v dedinke Abyaneh, Irán)

Katarína Džunková

Bolesť (napísané v dedinke Abyaneh, Irán)

Na suchých stráňach na východ od brehov po celé veky vytrvalého Červeného mora, kde sa dvíhali sprvu len jemné kopce a neskôr pieskovcové plošiny pri mocných chrbtoch Golanských hôr... Tam, v tých miestach sa na krátky čas niekoľkých týždňov v roku objavovali pásy nečakane bujného zeleného porastu. Zem sa vtedy zaplnila rôznymi druhmi tráv. Inokedy pusté a osamelé rady topoľov, rastúce ako jediné v tomto nehostinnom kraji; obkolesili zelené kríky a v jasných ránach, kedy sa z vrcholkov rozľahlých kopcov dalo dovidieť až k zálivu, sa z pôdy šírila akási opojná, nepochopiteľná vôňa. Mámivú atmosféru znásobovali ešte levandule, keď v tomto období rozkvitli až tak, že sa nad svetlohnedými svahmi a na násypoch pri cestách vznášal jemný fialový opar.

  • 1. dec 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 780x
  • 8
Kaspické more

Katarína Džunková

Kaspické more

Kaspické more sa nám uložilo k nohám. Pokojné a teplé ako náručie, s mesiacom nad nami, čo žiaril ako dobrotivá tvár, ktorú som chcela pobozkať.

  • 16. nov 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 829x
  • 16
Zem... Zem...? (Tabríz)

Katarína Džunková

Zem... Zem...? (Tabríz)

Dostali sme ťa celkom zadarmo. Ako čas – taký závažný, a predsa podceňovaný. Ako život – jediný, a predsa ničomu neobetovaný. A čo sme ti darovali my? A ako sme ťa spravovali?

  • 1. nov 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 989x
  • 27
Spomeň si ešte na zázrak (vrch Sabalan, 4 811 m n.m.)

Katarína Džunková

Spomeň si ešte na zázrak (vrch Sabalan, 4 811 m n.m.)

Dnes nemám nič, iba Ti opäť vravieť: milovaný Pane... Keď hľadím do svojej duše a vidím jej všetky hriechy a tú ťarchu seba samej, z ktorej sa azda nikdy nebudem vedieť vyspovedať. A po chvíli vystupujem zo svojich myšlienok akoby boli iba súknom, ktoré ma ťaží a ľahko zabúdam na celú krásu, čo ma napĺňala. Ale hory neopustili kraj – ešte sa ticho pasú pri pobreží Kaspického mora, lemujú Soľnú púšť uprostred krajiny a akoby boli kvetmi, ktoré práve niekto rozhodil na lúku ako medené haliere – množia sa a vytvárajú obrazce na severe až k arménskym a azerbajdžanským hraniciam.

  • 16. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 706x
  • 12
Skryť Zatvoriť reklamu