Ani sme sa nenazdali a už nás les držal v náručí. Obklopili nás smreky a buky s akousi zvláštnou plesňou a lišajníkom na kôre, ktorý sa zachytil na stromoch práve v tomto vlhkom údolí. A všade vrbovky a vôňa lopúchov, suštiace kavyly už o niekoľko sto metrov nad nimi. Les voňal a smreky nám zamávali zelenými krídlami, spievala Biela Tisa a usmialo sa hnedé ihličie. Vtedy ma ešte väčšmi posotila v srdci láska, tá zvláštna ľahkosť, ktorá prichádza v okamihu písania a ktorá sa napĺňa aj v skutkoch, keď neexistuje žiadna pochybnosť a žiadna neistota v sebe samotnej, ktorej sa tak bojím – už je len milosť, sila a dobrota. Vrchol Hoverly sa odkryl ako zelená štica chlapca. Pokojným oblúkom sa podobal kamennej dúhe alebo bránam v starom Ľvove a výškou sa ponášal azda najviac na Nízke Tatry, ktoré sa viezli spolu s ním na rozsiahlej lodi Karpát.
Ešte pred vrcholom nás pozdravila kaplnka, my ju prežehnaním a potom kríž na vrchu. Ale uprostred stál ľvovský zbor a práve spieval, ako miluje svoju vlasť. V jeho piesňach si mládenci hľadali dievčatá a dievčatá sa lúčili s matkou a s krajinou, matky plakali nad telami padlých synov a všetko, čo bolo dávne a ďaleké; sa sprítomňovalo a ožívalo. Všetci stálo okolo chlapca s čarovným hlasom – kto vedel, spieval a kto nevedel, počúval a premýšľal, no všetci sa v duši radovali. V ten okamih na Hoverle akoby zastal čas. Už sa nedalo uvažovať o národoch, o tom, čo je správne a kam ísť a kam sa politicky orientovať – odrazu existovala iba ukrajinská ľudová pieseň, ktorej jemnosť a dobrota všetkých uhranula a obarila krásou. Zástupy náhodných ľudí na vrchole volali: „Sláva Ukrajine!“ a nebolo nikoho, kto by pochyboval o vlasti, o kráse, o Bohu a o tom, že sa mu pod košeľou hýbe ako pešiak na pochode srdce.
Hraničný kameň ešte z prvej ČSR, ktorý tvoril hranicu medzi mladou republikou a územím vtedajšieho Poľska.
Povedz mi, Pane, ako to je a čo to je – ten zázrak písania, že v tých svetlých okamihoch moja ruka volá po tebe, moja myseľ volá po Tebe a moje nehmotné prsty v svedomí a v srdci chvú Teba a znovu Teba a duševnú krásu a neviem k tomu dodať nič. Čo je umenie, ak nie rozhovor s Bytím, ak nie volanie duše obyčajného a každého individuálneho človeka odznova za Bohom – a to, čo vyjadruje Cirkev modlitbou a svätí skutkami, to laici vyjadrujú umením, lebo nik nevie žiť bez Boha.
Keď píšem, všetko je akosi bližšie – smreky stojace naokolo prečnievajú k večnosti, voňavá mokrá tráva sa mäkko skláňa k rannej zemi, oblaky sídliace nad mojou hlavou sú večné... A všetko – zlatobyľ, pastierska kapsička, zvonček, i chrastavec a nevädza i odkvitnuté margaréty – v tom všetkom vidím obraz teba a známky večnosti.
Presvätý Pane, aký je to dar, čo si nám ako kompas uložil do duše, keď si nám do nej nenápadne zasial túžbu po tebe samom – a my sa spoznávame v duši podľa nej, rozoznávame ju v duši ako v lesoch kríky malín a podľa nej kráčame, konáme a rozhodujeme sa – a podľa nje žijeme. A aj zlé hlasy, aj vzbura, výsmech, úklady a odpor – to všetko sú reakcie na ten hlas. Na jediný hlas v duši, podľa ktorého tepe srdce ľudstva a na ktorý sa ako na udaný tón ladičky dirigenta pred koncertom ladili najväčší básnici sveta, vznešené bratstvo, čo sa stalo soľou a hlasom tohto pokolenia.
Znovu a zas všetko okolo mňa i vo mne volá tvoje meno. Kopce, ktoré si ráno pohladil vyrobenou rukou starého slnka teraz nakláňajú zelené hlavy do údolí k hmlám, akoby boli stádom statných kráv, čo práve podišlo k žriedlam. Mraky,ktoré si rozohnal nad hlavou ako minúty, keď sme utratili i ďalší deň, aj pleso, ktoré tak veľmi miluje krajinu, že už nie je ono; už existuje len krajina, ktorú zrkadlí na hladine svojich vodných očí. Nuž, tak je – a za tebou idú strakí z krčmičiek a drevorubači z lesov, šikovní chlapci, čo len v gumených šľapkách trielia na bicykloch bez pedálov a dievčatá, čo si ovlažujú biele šatôčky a lýtka v rovnako bielej Tise. A prach na cestách podobný múke a ľudskej duši sa dvíha za tebou.
A tak ťa cítim v čase, vo svojom tele, aj v duši a prosím, aby tomu bolo tak až po koniec mojich dní. A na prašných dedinských a kamenistých horských cestách, a tak pri žriedlach, pri trsoch tráv, pod traverzou Hoverly a pri starých hraničných cestách – tam všade kľačím a volám k nebu: vďaka ti, Pane, za život. Že nás udržuješ – toto hriešne pokolenie, toto skutočne a nepoučiteľne hriešne pokolenie, až také hriešne, že sa hanbím pozrieť do azúrových očí neba. Také hriešne, že ak voláme – „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum...“, ani nevieme vyjadriť ten rozdiel teba a našej, pozemskej duše. Že si za nás umrel na kríži, ktorý si pripomíname na vrcholkoch hôr a kopčekoch vlastných ramien, keď sa prežehnávame a keď prosíme. A keď hľadíme do vlastnej duše ako do hlbokej trenčianskej studne a nevieme pochopiť zákonitosti vlastného života, ako je možné, že sme boli takí slabí a nemilujúci, a hoci sme to nechceli, ako to, že sme ťa mohli tak zrádzať, Pane Ježišu?
V článku boli použité niektoré fotografie J. Trlifajovej a Š. Mairovského.
