Koľko rôzností sa nám dostalo na tomto svete. Nad vrstvami obilia a vlčích makov, nepreberného množstva rastlín a rôznorodých lupeňov, ktoré ani nikto nikdy neuvidí, žijú ľudia... V živote s toľkými možnosťami, s toľkými ideami, čakajúcimi na naplnenie, s toľkým oduševnením – ako s komnatami, ktoré ani nik nikdy neotvorí. Och, život... Keby sme ťa aspoň vedeli správne žiť...
Do vlaku nastúpili dvaja opravári svetiel, chvíľu sa rozprávame a do mňa sa vlieva hanba. S akými malými vedomosťami, z akej výšky som sa predtým na Turecko dívala! A títo ľudia sú krásni, čistí, úprimní a dobrí – až sa mi zdá, že najväčšou chorobou ľudskej duše, sú hodnoty tzv. meštiactva. Tá teatrálnosť, to vystatovanie sa, to kritérium myslenia: čo si pomyslia druhí - akoby udusili to pravé, originálne a živé v človeku. Zdá sa mi, že práve tá teatrálnosť nahovárajúca si sama o sebe čosi iné; je najhorším, čo sa človeku môže stať. Zbaví ho jeho samotného, vlastnej a neopakovateľnej podstaty a nasadzuje mu namiesto pravej tváre masku, s ktorou nemôže byť šťastný, s ktorou sa ani nemôže postaviť pred bytie – veď to už ani nie je on sám.
Až mi je smutno, keď sa s opravármi lúčime. A mám obavu, že až tieto spomienky zostarnú, až nadobudnú vek čo len niekoľkých dní; stratia svoju krásu a budú žiť tak, ako neskôr prežíva väčšina myšlienok a citov. Keď si ich človek prispôsobí, skrotí a upraví – až napokon prestanú rozprávať svojou vlastnou rečou. Aké zvláštne je ľudské vnútro, keď v ňom dokážu zovšednievať a umierať idey...
Po tráve rástli porozhadzované divozely. Utekali po údolí akoby ich tam niekto so všetkou vedomosťou a presnosťou uložil – ale vieme my vlastne vôbec, čo je to stvorenie? Uvedomíme si to hádam len na chvíľu a vo chvíľach – keď sa nám naskytne pekný výhľad, nečakaná krása, či keď si cez otupené zmysly uvedomíme, že ráno je predsa len o niečo zázračnejšie než po minulé dni. Veď ak by sme si plne uvedomili, čo je to rastlina, čo je to zviera, čo je kvet a čo život – a čo je vlastne čas, v ktorom sa všetci odohrávame, ustrnuli by sme v úžase, v absolútnej bázni a láske pred Zmyslom toho všetkého... Ale to si väčšinou udržiavame v sebe len krátko. Aj keď stojím, moje myšlienky bežia. A čo viem z tej plnosti zachytiť.
Na jednej z anatolských strání sa zachytil oheň – za chvíľu ako Božia ruka zmietol z povrchu zeme do ničoty všetko rastlinstvo a hmyz... Ale pohľad na tú pôdu zčernalú žiarom mi už odobral vlak uháňajúci ďalej na východ. Vznešená a nedotknutá príroda, aká je v týchto končinách Turecka, bola kedysi na celej zemi, až sa mi nechce veriť, ako sme ju mohli tak rýchlo zničiť. A do nešťastia, ktoré často sužuje naše duše, sme takto vtiahli aj stromy, choré rastliny a zvieratá...
Naprieč raz suchými a inokedy takmer až na kosť rozrytými cestami, stoja železničné priecestia, medzi tou krásou práve zožatých polí. Medzi divozelmi a bodliakmi, pomedzi tú krásu lúk a tráv, kde našli svoje útočisko straky a sojky – pomedzi to všetko si razí cestu náš vlak. Za oknom sa mihne pastierka. A tak myslím na chudobných a maličkých, na tých všetkých na skutočnom okraji spoločnosti, ku ktorým prišiel Kristus... A že to vlastne my sme na smiech, aj celá takzvaná inteligencia, čo si so sebou nosí hrb vlastného rozumu a zápasí s ním...
Pane, ktorého cítime a ktorému nevieme vyhovieť, nad turecké čiernozeme sa dvíha slnko ako opona, podobne ako bodliaky, pakost, chrastavec a poľné kamene – nezatrať ani nás... A zachráň nás, keď sa nad zemou v kŕdľoch trasie vzduch a jediné, čo nám zostalo v duši, je hrdosť.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
