Takto sa dotýkame miest v pamäti. Ako sa slepci dotýkajú Braillovho písma alebo ako Boh tvaruje odvrátenú stranu oblakov – tú, ktorú zo zeme nevidieť. Takto sa rozpamätávame na dávnu hudbu, na piesne, ktoré sme počuli iba raz, ale ony sa zvláštnym zázrakom zachovali v pamäti a čakali na chvíľu svojho znovuzrodenia. Akoby bola hudba semenami stepných rastlín, ktoré sa tak urputne snažia prežiť, že sa nebadane zachytia o najnepovšimnutejšiu časť odevu a na neznámych ďalekých miestach čakajú na vzkriesenie. Takto sa rozpamätávame aj na emócie, dávno zabudnuté city, hnev i zlyhanie. Takto sa rozpamätávame aj na obetu a na lásku.
Jedno vyrastalo z druhého. Obeta z lásky, láska z obety. Predbiehali sa ako kmene dvoch do seba zapletených stromov, až sa miestami zdalo, že sú tým istým, že jedna podmieňuje druhú, až sa napokon rozjasnil vzduch a bolo zreteľnejšie vidieť, že predsa len obeta je pôdou, z ktorej vyrastal prepletaný kmeň lásky. Láska mohutnela obetou, bola ňou posilňovaná a poháňaná. Ako rastie do výšky strom a jeho listy sa vzďaľujú rodnej zemi, tak sa aj láska vzďaľovala od všetkého zištného a udržiavaná pri živote vlastnou obetou ako živou vodou, sa vznášala stále vyššie k nebesiam. Až krajina stíchla, ako keď nastane slávnostný okamih a koruny stromov sa dotknú neba. Veď aj hory ako dávni svedkovia Boží sa dotýkajú nebies, ako sa slepí a malomocní dotýkali Kristovho plášťa a tento dotyk samotný uzdravoval.
Bože, ktorého sila, ktorého múdrosť a pokoj zaceľuje ľudské duše, ktorého existencia dáva zmysel našim životom, zaceľ aj naše duše. Ako si navracal zrak slepým, navráť mojej duši zrak, aby ťa mohla znovu uvidieť. Aby dokázala milovať, aby sa srdce rozoznelo, keď spozná teba – ako sa rozoznejú vtáčie hniezda, keď sa nad lesmi dvíha jar a ako sa rozoznejú zvony, keď sa k ich hniezdu vo veži ako milosrdná matka skláňa poludnie...
