nepohla z miesta.
Každý deň prechádzam po krehkosti života, a každý deň sa môže skončiť smrťou, ktorú si málo uvedomujem.
Vo chvíľach vciťovania a snahy o najhlbšie pochopenie druhého sa snažím plne prežívať myšlienky, čo nie sú moje. Ako však veľmi bolí toto „obliekanie si“ druhého, celkom iné východiská a celkom iný svet, a predsa v mnohom opodstatnený, a predsa podržanie jeho pravdy v rukách tak veľmi bolí. A akú veľkú bolesť potom musí niesť Boh, keď nás všetkých chápe a odpúšťa nám?
V ďalekej krajine sa ozývala harfa. Jej struny boli preškrtnutím skutočnosti, mrežou, za ktorou stála uväznená krása. A predsa jediný, kto bol väzňom, bola vlastná duša zviazaná do hádok a príčin nenávidieť, zviazaná vlastnými víťazstvami, akoby sa celý svet premenil na bojisko, po ktorom tiahnu armády seba samého. V neslobode milovať a neschopnosti radosti z druhých sa ako premeny dreva na harfu odvíjali ľudské dni.
Napokon padal dážď a železné košele zhrdzaveli. Nastalo zmierenie a na mieste starých hádok a večných drám, sporov otcov a detí, začalo rásť ako svieža mladá tráva pochopenie. Namiesto železnej košele ostala už iba košeľa zelená – jemné plátno trávy a plátno lístia prehodené cez vešiaky z konárov stromov. A do toho podišla k Bodensee jeseň – ako ten, kto je určený vlastným príchodom a odchádzaním.
