Jeseň, čo sa zaskvie vo svojej kráse, dá sa nám na chvíľu poznať a my užasneme nad purpurom viniča a najhlbšími tónmi tmavozelenej. Slnko sa teraz prehŕňa v kronikách listov, v letopisoch lesa a silných ihličnatých vôní a jeho dotyk nezanecháva otlačky prstov, iba teplo a túto zvláštnu, jesennú harmóniu dopriatu iba skúsenosti, koncu a stromom lesklým ako schránka violončela.
Počúvala som zem. Jej pravú rovnosť, jej pravé bratstvo, jej pravú slobodu. Nedokázala som však povedať nič, ani zašepkať: "Tráva...", lebo každé slovo sa mi zdalo priťažké, poranila by som ním pravdu a nič by nedokázalo vyjadriť tú hudbu a cit, ktoré vyžarovala zem. Chcela som natiahnuť ruku a dotknúť sa pôdy, ale aj môj dotyk, aj môj cit by poranil večnú múdrosť zeme, kamene krehké ako krištáľ. Akoby som sa dívala do budúcnosti i minulosti zároveň, do minulosti, do ktorej smerujeme, keď sa navraciame k predkom. Všetci smerujeme k pôvodnosti. Život i smrť nás i proti našej vôli ťahá do večnosti. Všetci sa znovu navraciame do minulosti. K prvotnej príčine. K Bohu.
