Koľkokrát som už takto v myšlienkach videla demokraciu, ktorá svojou vlastnou voľbou ku zlu zničí sama seba; toleranciu, ktorá v najhlbších dôsledkoch zničí spoločnosť samotnú, či slobodnú vôľu človeka, ktorá dokáže zničiť človeka samotného. A koľká pochabosť na svete, že napokon všetka vzbura mladosti vyústi do poznania, že zmyslom života je pokora a rozdávanie sa; keď sa roztopašný vzbúrený mladík napokon sám nenápadne mení na otca.
Dívam sa do hlbokých očí Bresta. Každý národ má svoje utrpenie, svoju historickú úlohu, svoje poslanie (a vtedy ma najviac bolí zistenie, ako málo robíme pre božiu vec my, Slováci!), ba dokonca i zákonitosť, keď štátny záujem i sebazáchrana veľkých národov so sebou nutne prináša za obeť životy národov malých... A je mi tak smutno z dejín. A napokon z dejín vystupujú všetky tie spory, ktoré nikto na tomto svete nerozsúdi – ktorá strana mala pravdu, keď sa každý zo súperov bil o česť a veril; že ich cieľom nie je zlo... A potom sa mi vynáralo v mysli napomenutie zo závetu kráľa Ľudovíta IX. Francúzskeho, aby sa syn varoval vojny, a predovšetkým vojny proti kresťanskému kniežaťu. A myslím na bolesť Prvej svetovej vojny, keď proti sebe bojovali dokonca bratranci, aby sa ich ríše rozpadli a aby mohli nastúpiť k moci tí, čo si svoje revolúcie a prevraty v rôznych i segmentovaných formách pripravovali už dlho.
Ach, aký poklad nám bol zverený – písmo... Ako do krabičiek, ako do truhlí ukladáme do písmen slová, významy a zvuk a naše utilitárne a často i nedokonalé písmo latinky ich zachytáva. Vlečení svojimi náladami alebo emocionálnym poznaním hodnotíme svet – a ak by nebolo Boha, stáli by sme ako uhranutí pred veľkosťou Bytia, veľkou priepasťou alebo životodarnou ornicou existencie, kde sa vynára nepochopiteľná otázka - ako to, že SOM a že mám vôľu a meno.
A čo je to vlastne byť zaradený, vrátený, či vyradený zo života? Čo to spoločnosť nazýva životom? Mať na parkovisku pred budovou podniku zaparkované auto – a ponáhľať sa ráno do práce a po obede z práce a sledovať výhodné kurzy, možnosti trávenia dovoleniek a ďalšieho vzdelania... A môže byť niekto živý viac a iný pomenej? Keď sa tak veľmi z hlasov médií snažíme vytlačiť hlas detí, hlas slabých, hlas múdrych a hlas starcov... Ba naopak, myslím, že ak by mal mať niekto menšiu účasť, menší „podiel“ na Bytí, tak je to ten, kto sa nemodlí.
Teraz však odchádzam do mohutného brestského opevnenia, potešená tým, akého láskavého privítania sa mi dostalo od jednej bieloruskej dievčiny a dívam sa na miesto boja, čo sa premenilo na pamätník. Spod vstupnej brány do tvaru päťcípej hviezdy hrá agitačná hudba a pri mieste s hrobkami obrancov brestskej pevnosti sa ozýva anjelský chorál, ale ani by ho nebolo treba, aby som sa v duchu preniesla do minulosti a sledovala, aký iný, aký ťažký bol pred 70-timi rokmi život a svet... A vlastne aké je ľudstvo nebezpečné samo sebe i dnes. Dnes, keď duchovné hodnoty, ktoré budovalo skúsenosťou a námahou najmúdrejších celé stáročia, dokáže odrazu v priebehu sto alebo dokonca päťdesiat či dvadsať rokov, stratiť.
Skláňam sa pred vojakmi na oboch stranách, lebo nik z nich nevedel, komu a čomu vlastne slúži a tak to do dôsledkov nevieme ani my, lebo nevidíme presne za rúško tejto doby.
Poľsko za druhým brehom Bugu len tuším. Prechádzam sa po pevnosti a myslím na dejiny, na ľudský osud, na ten podivuhodný zlatý koč – život, v ktorom sa vezieme, každý v inom dejinnom úseku a s inými, neopakovateľnými bremenami svojej generácie a doby. A dni ubiehali, že i toto poludnie v Breste sa uložilo do nádvorí času a do jeho hlbokej studne a kedykoľvek do nej nazriem, tento deň bude tam – ako všetko zavŕšené a uzavreté. Ako každý ľudský čin a všetky chyby duše, keď súdime druhých namiesto odsúdenia zla v sebe. A keď šliapeme po slzách a po citoch tichých a keď chceme predstupovať pred Boha ako ušľachtilí a hrdí, a nie ako pokorní a nie s bázňou pred ním. A dni utekajú ako keď horela Sodoma a ja nie som ani ako Lótova žena, aby som sa za nimi dokázala obrátiť.
