Bukurešť

Pomaly sa predomnou odkrývalo nočné mesto, ako čoraz zreteľnejší obraz života a smrti, čo je ešte v tejto chvíli pred nami a jeho črty, vynárajúce sa ako vrcholky Karpát, našepkávajúce, aký bude čas a akí budeme. Sledovala som jeho svetlá, nočný ruch a príjemné teplo a hlasnú vravu takú typickú pre Balkán. Ako ku mne zo zhluku slov nočnej ulice doliehali jednotlivé slová a ja som ich rozoznávala; tak mi spomedzi všetkých myšlienok znelo najvyššie prikázanie – z celého svojho srdca miluj Boha. A celý svet sa premieňal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Ale aká je ľudská láska. Nestála, neverná, nepozorná. Keď si vravím, že som tu na to, aby som zvelebila deň, zvelebila krásu a kvetinu; som roztržitá a nedokážem opísať ani to, ako rastie smerom k nebu rozstrapatená zlatobyľ. Ako sme často na tejto zemi udivení svojimi rukami a ústami, no v skutočnosti to máme byť udivení Bohom. Vôbec tým, že ho smieme milovať, že ho smieme cítiť, že sme ho vôbec uzreli vo svojom srdci – aký je to veľký dar, dar zo všetkých darov najvzácnejší, veď koľko ľudí sa nikdy neprebudí zo svojej slepoty a uzamknutia v sebe. A po tom, po tomto poznaní sa chce prevolávať – ego famulus indignus tuus; ja, nehodný sluha tvoj.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Moja ovečka utíchla a utiahla sa; a už sa iba vyčerpane dívala na pastviny mesta, ktoré sa pred ňou vynárali v rannej hmle. Sledovala, ako hmla klesá pomedzi domy spolu s oťaženými lúčmi slnka a potom zrána mizne, presvetlená a rozodraná žiarou nového storočia. Všetko sa v ňom už rútilo svojím smerom. Ľudia, aj autá. Pokušenia, i milosti. A nik sa nepozastavil nad tým, že umrela hmla. Jeden z platanových listov sa ešte šuchotavo vlnil v záhyboch vetra a potom jeho stonka skrehla, že celkom zoslabol a padol na zem. Bol to už nový vek. Jeseň. A vôňou vlhkej hliny presiakla celá Bukurešť.

Sledovala som, ako sa slnko vynára ponad strechy a usádza sa na ne. Hladí ich škridlicovú kožu a zavše klesne aj na tváre a ruky mešťanov, keď ktosi otvára strešné okno a slnečný odraz sa preklopí z čelnej strany okennej tabule do hĺbok ulíc. V uliciach rovnomerne rozostúpených, ako to prikázal Ceaucescu, sa otvárajú stánky a na križovatkách stoja mladé Rumunky, až nachvíľu každý ustrnie v očarení nad ich balkánskou krásou. Len tam niekde v diaľkach sa pripomínajú farby raja a vravia – spomeň si na svoje hriechy.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Takto ma vietor uspával. Sledovala som, ako sa vlní v radoch mocných platanoch, v javoroch a hraboch vysadených v parčíkoch popri rieke. A kŕdle holubov rozhadzovali nad mestom krídlami a keď zosadali, svišťali tak pokojne, akoby mi vraveli – upokoj, upokoj si dušu. 

Dívala som sa na veľké sochy zlatých anjelov vyvýšené na stĺpoch nad hladiny očí. Takýto anjel ani nesmeroval k nebu, bol len sochami samými pre seba – akoby si mesto požičalo čosi zo sakrálna a namiesto katedrály vybudovalo vznešené divadlo. Keď si mesto požičalo zlato kupol, aby podľa nich ozdobilo svoje strechy a dlhé schodiská rozvinulo pred vchodmi do rozľahlých budov ako padací moc. Azda podobné týmto zlatým sochám je aj to, ak vravím „anjel“, ak berieme meno Božie a zdrobneniny do úst, ale neprebýva v nich Boh. Dívam sa teda na alegorické postavy na priečeliach secesných bánk a okolo opony národného divadla. Akoby títo prázdni kamenní strážcovia v sebe chceli mať niečo ozaj z anjela a akoby si architekti chceli požičať aspoň kúsok neba, aby vedeli dodať vážnosť pozemskému.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zavše sa chce človeku stratenému pýtať sa uprostred dejín, uprostred vlastných činností, uprostred reakcií a výpovedí ľudí, uprostred ubiehajúceho času sa pýtať: Kto vlastne som? Akoby bol náš život zvukom, čo celý život hľadá svoju ozvenu, pretože ešte nenarazil na nič, kde by zaznela. No ak je duša naplnená, vraví: zvelebujem ťa, svätý Bože. A v celkom inom svetle sa vtedy zjavuje svet, láska, vlastné poslanie v živote.

Prichádza noc a ja už bdiem vo svojom meste. Z diaľky dolieha štekot psov a vôňa nočných hmiel a tmy, ktorá je vonku predsa taká plná, ak je plná Boha. Tak isto v tento okamih ako všetko svoje živé stvorenie; Boh chráni pod dlaňou i Bukurešť. A aký úbohý je človek, lebo vie často milovať len to, čoho sa dotkol zmyslami, čo aspoň pochopil, čo je blízke čomusi v ňom alebo čo poctil svojou vlastnou prítomnosťou. No aká veľká je láska – lebo tá vie milovať, čo nevidí, kde nikdy nebola a čo neuzrela, čo už nie je a čo ešte nie je. A svet sa nevnímavo rúti. A ona udržuje svet. 

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Na tomto blogu nájdete prevažne moje lyrické zápisky a fotografie z ciest z rokov 2006 - až doteraz. Ako svedectvo o kráse, ktorú som videla a aspoň ako minimum,ktoré je nutné vypovedať. Zároveň chcú byť tieto riadky aspoň skromnou modlitbou za literatúru, za krásu a vieru. Aby zasvietila v temnotách našich moderných, a predsa takých chudobných sŕdc. Zoznam autorových rubrík:  Krása krajinyAlbánskoAndoraArménskoArgentínaBelgickoBieloruskoBrazíliaBosna a HercegovinaBulharskoČeskoCyprusČierna HoraDánskoEstónskoFínskoFrancúzskoGréckoGruzínskoHolandskoChorvátskoIránIslandÍrskoLichtenštajnskoLitvaLotyšskoLuxemburskoMacedónskoMaďarskoMaltaMarokoMonakoMoldavskoNemeckoNórskoPoľskoPortugalskoRakúskoRumunskoSan MarinoRuskoSlovenskoSlovinskoSrbskoŠpanielskoŠvajčiarskoŠvédskoTadžikistanTalianskoUzbekistanTureckoUruguajVatikánUkrajinaVeľká BritániaStaré veciSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

52 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu