Ale aká je ľudská láska. Nestála, neverná, nepozorná. Keď si vravím, že som tu na to, aby som zvelebila deň, zvelebila krásu a kvetinu; som roztržitá a nedokážem opísať ani to, ako rastie smerom k nebu rozstrapatená zlatobyľ. Ako sme často na tejto zemi udivení svojimi rukami a ústami, no v skutočnosti to máme byť udivení Bohom. Vôbec tým, že ho smieme milovať, že ho smieme cítiť, že sme ho vôbec uzreli vo svojom srdci – aký je to veľký dar, dar zo všetkých darov najvzácnejší, veď koľko ľudí sa nikdy neprebudí zo svojej slepoty a uzamknutia v sebe. A po tom, po tomto poznaní sa chce prevolávať – ego famulus indignus tuus; ja, nehodný sluha tvoj.
Moja ovečka utíchla a utiahla sa; a už sa iba vyčerpane dívala na pastviny mesta, ktoré sa pred ňou vynárali v rannej hmle. Sledovala, ako hmla klesá pomedzi domy spolu s oťaženými lúčmi slnka a potom zrána mizne, presvetlená a rozodraná žiarou nového storočia. Všetko sa v ňom už rútilo svojím smerom. Ľudia, aj autá. Pokušenia, i milosti. A nik sa nepozastavil nad tým, že umrela hmla. Jeden z platanových listov sa ešte šuchotavo vlnil v záhyboch vetra a potom jeho stonka skrehla, že celkom zoslabol a padol na zem. Bol to už nový vek. Jeseň. A vôňou vlhkej hliny presiakla celá Bukurešť.
Sledovala som, ako sa slnko vynára ponad strechy a usádza sa na ne. Hladí ich škridlicovú kožu a zavše klesne aj na tváre a ruky mešťanov, keď ktosi otvára strešné okno a slnečný odraz sa preklopí z čelnej strany okennej tabule do hĺbok ulíc. V uliciach rovnomerne rozostúpených, ako to prikázal Ceaucescu, sa otvárajú stánky a na križovatkách stoja mladé Rumunky, až nachvíľu každý ustrnie v očarení nad ich balkánskou krásou. Len tam niekde v diaľkach sa pripomínajú farby raja a vravia – spomeň si na svoje hriechy.
Takto ma vietor uspával. Sledovala som, ako sa vlní v radoch mocných platanoch, v javoroch a hraboch vysadených v parčíkoch popri rieke. A kŕdle holubov rozhadzovali nad mestom krídlami a keď zosadali, svišťali tak pokojne, akoby mi vraveli – upokoj, upokoj si dušu.
Dívala som sa na veľké sochy zlatých anjelov vyvýšené na stĺpoch nad hladiny očí. Takýto anjel ani nesmeroval k nebu, bol len sochami samými pre seba – akoby si mesto požičalo čosi zo sakrálna a namiesto katedrály vybudovalo vznešené divadlo. Keď si mesto požičalo zlato kupol, aby podľa nich ozdobilo svoje strechy a dlhé schodiská rozvinulo pred vchodmi do rozľahlých budov ako padací moc. Azda podobné týmto zlatým sochám je aj to, ak vravím „anjel“, ak berieme meno Božie a zdrobneniny do úst, ale neprebýva v nich Boh. Dívam sa teda na alegorické postavy na priečeliach secesných bánk a okolo opony národného divadla. Akoby títo prázdni kamenní strážcovia v sebe chceli mať niečo ozaj z anjela a akoby si architekti chceli požičať aspoň kúsok neba, aby vedeli dodať vážnosť pozemskému.
Zavše sa chce človeku stratenému pýtať sa uprostred dejín, uprostred vlastných činností, uprostred reakcií a výpovedí ľudí, uprostred ubiehajúceho času sa pýtať: Kto vlastne som? Akoby bol náš život zvukom, čo celý život hľadá svoju ozvenu, pretože ešte nenarazil na nič, kde by zaznela. No ak je duša naplnená, vraví: zvelebujem ťa, svätý Bože. A v celkom inom svetle sa vtedy zjavuje svet, láska, vlastné poslanie v živote.
Prichádza noc a ja už bdiem vo svojom meste. Z diaľky dolieha štekot psov a vôňa nočných hmiel a tmy, ktorá je vonku predsa taká plná, ak je plná Boha. Tak isto v tento okamih ako všetko svoje živé stvorenie; Boh chráni pod dlaňou i Bukurešť. A aký úbohý je človek, lebo vie často milovať len to, čoho sa dotkol zmyslami, čo aspoň pochopil, čo je blízke čomusi v ňom alebo čo poctil svojou vlastnou prítomnosťou. No aká veľká je láska – lebo tá vie milovať, čo nevidí, kde nikdy nebola a čo neuzrela, čo už nie je a čo ešte nie je. A svet sa nevnímavo rúti. A ona udržuje svet.
