Často sa o nich ani nevie. Ani v ich krajine samotnej.
Na jednej strane treba byť vďačný, že miesta ako je Butovský polygón v Moskve vôbec jestvujú, na strane druhej je smutné, že i v roku 2017 boli v Rusku odhalené nové pamätníky Stalinovi alebo plakety so symbolom Radu práce, kde je zobrazený Leninov profil. Pamätník obeti. Pamätník vrahovi. A keby len stavali. Pamätníky sa snímajú, napr. ako pamätník admirálovi Kolčakovi či maršalovi Mannerheimovi, ktoré museli opustiť svoje petrohradské pozície. Zdalo by sa, že ide len o symbol. Ale prečo sú teda symboly také dôležité, ak sa v ne údajne neverí a krajina sa nachádza v zmesi neosovietskej symboliky, dravej komercie, biedy a blyštiaceho sa luxusu pre nemnohých.
V bývalom vojenskom objekte v Butove sa na príkaz NKVD uskutočnilo 20 762 popráv v období od 8. augusta 1937 do 19. októbra 1938. Ich telesné ostatky boli nahádzané do masových hrobov hlbokých tri a dlhých vyše 150 metrov. Každý deň zastrelili v Butove niekoľko desiatok ľudí, najviac ľudí tu prišlo o život 28. februára 1938 – bolo ich 562. Dnes si každodenne pripomínajú jednotlivých mŕtvych v príslušný deň na zádušných bohoslužbách, ktoré sa slúžia v miestnom chráme Svätých ruských novomučeníkov a vyznávačov. Priestor bol obohnaný vysokým plotom – o masových hroboch častokrát nevedeli o niekoľko desaťročí neskôr ani strážcovia objektu, šírila sa však taká negatívna energia, že si jeden zo strážcov siahol na život – ako ma informovala pani starajúca sa o miestny drevený chrám. Od 90. rokov sa začali postupne zverejňovať informácie o obetiach stalinských represií a roku 1994 vztýčili na mieste Butovského polygóna pamätný kríž. Roku 2015 otvorili symbolickú Záhradu pamäti, dokončenú roku 2017. Pozostalí kladú na trávu na sprístupnených miestach polygónu karafiáty či astry. Kde presne zomreli ich blízki, nie je známe.
Obeťami butovských masakrov boli prevažne obyvatelia Moskvy a podmoskovskej oblasti, nebolo to však pravidlom. Zastrelení tu boli napr. leningradský metropolita, svätý Serafim (Čičagov) , letec N. N. Danilevskij, moskovský gubernátor V. F. Džunkovskij či herečka Z. B. Boksbergová. Odsúdených na smrť privážali na pusté miesto za Moskvou v nákladných autách, ktoré sa menili na akési plynové komory – obete priotrávili plynom, aby nekládli pred popravou odpor. V nákladných autách sa tlačilo asi päťdesiat ľudí, privádzali ich na miesto činu medzi jednou a druhou v noci. Nahnali ich do dreveného baraku na overenie údajov. Odtiaľ ich už viedli k okraju masového hrobu s hlavňou na zátylku. Zahynuli tu ľudia mnohých národností i konfesií, mladí ľudia vo veku 15-16 rokov, aj vyše 80-roční starci. Prostí ľudia, ale aj šľachtici, vedci, umelci, či vojenskí predstavitelia. 330 butovských obetí bolo svätorečených – sú medzi nimi duchovné osoby i laici.
Nariadenie číslo 00447 s podpisom generálneho komisára bezpečnosti N. I. Ježova bolo namierené proti „bývalým kulakom, zločincom a ďalším antisovietskym elementom“. Za tento „antisovietsky elemnt“ boli považovaní „členovia antisovietskych strán, bývalí bieli, žandári, dejatelia cárskeho Ruska, „karateli“ (členovia trestných jednotiek), banditi... reemigranti, sektárski aktivisti, cirkevne aktívne osoby a ďalší, zadržaní vo väzniciach, táboroch, pracovných osadách a kolóniách.“ Pôvodne malo byť v Moskovskej oblasti zastrelených 5 000 antisovietskych elementov prvej kategórie. 30 000 antisovietskych elementov druhej kategórie malo byť odsúdených na práce v táboroch na 8-10 rokov. „Ak bude počas tejto operácie popravená nadbytočná tisícka ľudí – nepredstavuje to osobitnú stratu.“ – písal Ježov vo vysvetlivkách k nariadeniu.
Vykonávatelia popráv a „triedenia“ obetí dostali vedro vodky, z ktorého mohli neobmedzene čerpať. Na konci popravčieho dňa, vlastne noci, boli napáchnutí krvou a prachom tak, že sa nemohli umyť a „stránili sa ich dokonca psy“. V polygóne stál pripravený buldozér, ktorý každý deň prikrýval telá obetí vrstvou zeme. Masových hrobov s niekoľkými vrstvami tiel tam bolo 13. Hoci mali byť popravy namierené najmä proti antisovietskym „živlom“, 80-85% obetí bolo bez straníckej príslušnosti. Zomrelo tu 19 604 mužov a 858 žien. Negramotných roľníkov, čo namiesto podpisu zanechali tri krížiky, obviňovali z trockizmu, kontrarevolučnej a teroristickej činnosti, hoci daní chudáci ani častokrát nepoznali význam týchto slov. Niekedy mohlo byť príčinou popravy to, že osoba prechovávala portrét cára Mikuláša II., knihu S. A. Nilusa „Na brehu Božej rieky“, či prepis básne S. Jesenina proti režimistickému básnikovi D. Bednemu. Svojím životom zaplatil aj pracovník typografie, keď si dovolil namiesto slovného spojenia „trockistická nečistá sila“ („trockistskaja nečisť“) vysádzať slovo „sovietska nečistá sila“ („sovetskaja nečisť“).
Príbehmi odsúdených by sa dalo pokračovať do nekonečna. Lepšie ich vystihnú modlitby zádušných bohoslužieb slúžených v Butove každý deň. Tri krížiky negramotných obetí pripomínajú Golgotu. A temno butovských nocí akoby pripomínalo temnotu veľkopiatočnej noci, keď svet nie nepodobný tomu dnešnému, čakal, až znova príde Kristus
