No nespieva ľudské srdce, nie je otvorené a ako drevená pokladnica v sebe namiesto zlata skrýva špinu a nič nechce rozdať druhým namýšľajúc si, ako mnoho chráni a zachováva.
Vynárali sa predo mnou obrazy minulosti, živšie a skutočnejšie, než v čase, v ktorom sa odohrávali. Boli už zaopatrené pamäťou a citmi, aj rozumom, ktorý rozlišuje dobré a zlé a umožňuje, aby sa do spomienok ako do skutočného priestoru čoraz hlbšie ponárala ľudská predstavivosť.
Na jednej rovine súdil rozum, všetko naučené a prebrané a na ďalšej, inej, ľudské srdce obohatené o milosrdenstvo, ktoré mu umožňovalo vstúpiť do ďalších priestorov, do nových rovín a pohľadov na veci, o ktorých predtým ani netušil.
O čo by sa dalo prosiť vo chvíľach, keď sa človeku klamlivo zdá, že už dosiahol, po čom túžil, že sa už život uzavrel a hoci je stále človek ponorený v ňom ako v plynúcej rieke, človeku sa zdá, akoby sa ho nič netýkalo, nič ho nebolelo a cudzia bolesť, neviera a osud sveta okolo neho prúdi iba ako voda. Ako rieka, ktorú človek vidí tiecť pri svojich nohách, no predsa necíti jej vlhkosť. Vtedy prosím – Bože, podaj mi bolesť, podaj môjmu srdcu klinec, aby precitlo. Veď život je kríž a kríž je spätý s klincami. Len človek by chcel od kríža utekať, akoby ho nezadržiavali ani klince oddane verné drevu kríža. To všetko, čo sa ma netýka; všetko, na čo reagujem nesprávne; všetko, pri čom moja duša nie je pokojná... To všetko utíš a rozbúr hladiny tam, kde je to potrebné. A spomienky opäť ožijú, no už osvetlené v inom svetle, obohatené tebou, keď človek pochopí, ako sa okamih premieňa na večnosť.
