Odkiaľ sa berie toľká smelosť vytvoriť umelé centrum, čo potom ako magnet pritiahne obyvateľstvo celej zeme i druhých zemí, a každému, kto už v tom centre bude žiť, určí osud. Akoby bol život každého Petrohradčana akýmsi spôsobom určený, prepojený s dávnym rozhodnutím panovníka. Akoby Peter Veľký nechtiac ovplyvnil aj mňa. Koľko už vlastne bolo v nedávnej histórii založených hlavných miest – Brasília či Canberra... Ale predsa sa nijaké z nich nezapísalo do dejín ako Petrohrad. Petrohrad určil celú epochu. Zosobnil ju. Zosobnil sa v nej sám. Akoby vtiahol do seba z národa a národov to najlepšie, dal veľkým osobnostiam možnosť žiť v sebe – a oni zas otlačili svoju tvár do jeho podoby, ktorú len v úlomkoch zachytávame v pamätných tabuliach na každom kroku v rovine vysoko nad hlavou.
Akoby sa tu krása rozliala po uliciach a zasiahla okná, štíty a fasády budov prívalom spenených vĺn, a práve tá pena zostala na domoch v podobe nespočetných ornamentov. Akoby si tu krása vyzlieka svoj kabát a nechala ho pohodený na horizontálnej línii mesta, a mnohorako vyšívané rukávy tohto zvrchníka sa premenili na parádne ulice, parádne parky a brány, veď nie nadarmo sa v Petrohrade hovorí vchodu do budovy „paradnaja“, a nie „podjezd“. Ako príboje prichádzali do mesta druhé národy, prinášali tu svoju kultúru, svoju osobitosť. Fínski mliekari, nemeckí majstri, francúzski dôstojníci, talianski stavitelia a umelecké rodiny... To všetko doplnilo mestu črty navyše, akoby Petrohrad ako vzácny mnohovrstvový kameň získaval z druhých kultúr nový a nový sloj, a stával sa tak ešte krajší, a taliansky barok či klasicizmus sa stal petrohradským a mesto všetko pohltilo a všetky nové prvky sa stali jeho organickou súčasťou. Mohol zakladateľ vedieť, čo všetko sa udeje na ulici, ktorú práve rysoval? Koľko významnosti, koľko biednosti, koľko vznešenej krásy, koľko bolesti. Koľko dejinných udalostí, koľko slávy a koľko krvi... Mohol zakladateľ vedieť, ako určuje náš osud?
Akoby mesto napodobňovalo prírodu, namiesto ktorej bolo postavené. Kvetiny na kovaných mrežiach, kvetiny na štukatúrach, kvetena na tapetách, platniach vyrezávaného stropu, na liturgických odevoch, na lustroch, na gobelínoch, na zábradliach. Interiéry palácov a múzeí také krásne, že človek nevie, či v nich obdivuje obrazy, alebo je už sám súčasťou umenia, keď namiesto života prehovárajú k nemu tváre z obrazov, svetlá z maľovaných nádvorí, zátiší, studní a dedinských scenérií. Ale vari umenie nežije? Vari scény z obrazov nie sú večné, skutočnejšie než skutočnosť, pozdvihujúce pominuteľnú realitu do univerzality?
Hovoria, že Moskvu možno zničiť a znovu postaviť, no ona si zachová svoju osobitosť, lebo nie je viazaná na konkrétny tvar. Jej podstata sa skrýva v jej duši. No Petrohrad je silne spojený práve s vonkajším vyžarovaním. Ale vari nie je vonkajšok vyjadrením vnútra? Krásy takej nasýtenej vo svojom jadre, že sa potrebovala prejaviť, preliať sa do konkrétnej formy? Hovoria o ňom ako o meste introvertov, veď ozaj – nevidieť tie milióny obyvateľov v uliciach. Niektorí upozorňujú na jeho pochmúrnosť, mystiku, na chladnú „západnosť“, vraj cudziu ruskému charakteru. Ale práve tu sa zrodila a zosobnila jedinečná podoba európskeho Ruska, vlastne ruského charakteru takého silného, že dokázal svoju pečať vtlačiť do všetkého prebratého a doviesť to do dokonalosti.
Gogoľ písal, že je to mesto, s ktorým človek musí zápasiť, a ono ti napokon ukáže, kým vlastne si – či človekom, či polozverom, alebo hovädom. Že je to mesto, čo dokáže z človeka vyloviť, vyžmýkať a vyzdvihnúť to najvznešenejšie, ak je toho človek hoden. Vystupuje ako živá bytosť, ktorú človek musí pochopiť. Ale kto vlastne tvorí toto mesto? Ľudia? Ak by sa rozpŕchli a opäť zhlukli na inom mieste sveta, utvorili by znovu Petrohrad? Architektúra? Veď čím by boli stavby bez ľudí. Ľudia ich postavili a osídlili, a ľuďom slúžia. Príroda? Konkrétne miesto, na ktorom megapolis stojí – severský jas, sosny, piesok a močiare, kýpte topoľov a briez vystupujúce z vodných hladín. Polárna žiara a fialové vrbovky svetielkujúce popri železničných tratiach. Tvorí súhrn tohto všetkého Petrohrad? Pridávajú sa k tomu ešte dejiny prechádzajúce cez mesto so svojím hrmotom ako na imperátorskom koči s vysokými kolesami. Inokedy prichádzajú pomaly ako pútnik s hrboľatou palicou. Potom zas dravo ako víchrica alebo nadzvukové lietadlo. Ako sa menia ony, mení sa i podoba mesta. No okrem tejto vertikály sa mesto premieňa i cyklicky. Každý rok znova a znova. Keď sa opakuje dráma prírody ukazujúca, že sú aj iné premeny a zvraty, než tie, ktoré spoločenskými zmenami spôsobuje človek. Že sú aj iné epochy, ktoré vytvárajú celkovú podobu a pôsobenie, prejavujú sa v stavebných štýloch rozkvitnutých kvetov či opadaného lístia, v sláčikovom koncerte vetra vo vysokých sosnách, v revolúciách a vzburách, čo spôsobí smršť, v poslušnosti sveta, keď caruje slnko alebo panuje dážď, keď mesto ovládne impérium polárnej noci či polárneho dňa a milovaný severský jas ako neviditeľná cárovná v šatách z barokových oblakov nesie po nebi ako panovnícke jablko viditeľné slnko a v noci sa po oblohe spúšťa šabľa padajúcej hviezdy. Dejiny roku, ktoré premieňajú Petrohrad.
Leto
Je ťažké povedať, kedy a ako prichádza do mesta leto. A či vôbec prichádza, keď Petrohradčania plačú, že tento rok zas nenastala ani jar. Tak aké leto? Kde je hranica leta? Keď sa môže stať, že začiatkom júla ešte dokvitá orgován a vtáčie mláďatá ešte neopustili záchranné koleso hviezd.
Astronomicky sa objavuje azda najpresnejšie. Keď ešte ľudia chodia v zimných (v Petrohrade – jarných) kabátoch, no západným smerom k zálivu sa už večer objavuje na obzore príjemné svetlo. Ale to je vlastne len nástup jari. Slávnostné očakávanie leta by malo nastať okolo najkratšej noci. Ale ako ohňostrojmi kvetov vybuchujúcich na lúkach vítať leto, keď pre Petrohradskú prírodu je to často ešte jar? Ešte nerozkvitli lipy, a už sa má svet radovať v kráľovstve letných, svätojánskych nocí?
A tak petrohradské leto nastáva akosi postupne. Keď je júl a človek si po prudkom ochladení a opätonom oteplení uvedomí, že nemôže trvať stále „vesna“. Dážď už nevonia jarne. Stromy nekvitnú. Alebo je to radosť zalievajúca mesto po oslavách maturantov „Alyje parusa“, keď celé mesto z diaľky očakáva cez roztvorené mosty približovať sa plachetnicu s červenými plachtami. Ľudia sa začínajú radovať a cestovať, hoci rok nad nimi nastúpil už svoju regresívnu fázu a nebadane sa opäť predlžuje krátka noc. No koniec školského roka, ktorý do svojich oprát zapriaha nové a nové pokolenia učiteľov a detí, no názvy mesiacov júl a august, akosi nemôžu nechať ľudí bez radosti. Laetare – nastúpilo leto.
Leto sa začína sviežozelenou. Smreky dvíhajú vysoko svoje konáre ako desiatky zelených serafínskych krídel a pod nimi fialovými plameňmi prebleskujú v trávach vrbovky, aby z nich neskôr nasušili ivan-čaj. Volajú ich aj „kiprej“ a ľudia verní ich chuti o sebe hovoria ako o „kiprejných patriotoch”. Na topoľoch sa vo vetre lesknú a tancujú lístky striebristé ako pliešky na čelenkách a pásoch orientálnych tanečníc. Ľudia cestujú na „dače“ pod fontánami z hustých korún sklonených briez. Alebo do mesta prichádzajú turisti – sami či so zájazdmi ako za leningradských čias, veď toto mesto je azda najlepším cieľom pre tých, čo vyhľadávajú kultúru a krásu miest.
No s letom prichádzajú i dažde. Prichádzajú ako roje mušiek, akoby bola baltská zem spoteným zvieraťom. Dážď bubnuje na Vasiljevskom ostrove, akoby písal na stroji J. Brodskij, čo tu túžil umierať a mnoho ďalších, čo tu túžili žiť. Ozýva sa na rímsach a na okenných doskách ako dupot koní, akoby sa v dostatočnej diaľke prehnala armáda, vojenská kapela či hlásnik bubnujúci paličkami v rýchlom tempe na svoj „baraban“. Alebo sa dážď spúšťa ako hustá opona, aby mesto súcitilo s Mariinským teatrom a samo sa premenilo na scénu, kde sa začínajú po páde opony nové dejstvá.
Väčšinou po tejto opone hustých lejakov nastane nové ročné obdobie. Začne sa jar alebo sa úplne skončí – a nastane daždivé petrohradské leto.
Práve pre túto pochmúrnosť pripomínajúcu ponurosť Londýna, Amsterdamu či Štokholmu mnohí trochu pohŕdajú Petrohradom a zápasia v sebe s petrovskou epochou. Akoby sa zdalo toto mesto neruské, príliš západné či príliš európske, príliš okultné podľa symboliky plánu či všadeprítomných sfíng, ako písal Mickiewicz, keď sa mu zdalo, že Rím postavila ľudská ruka, Neapol bohovia, no Petrohrad postavil sám satan. Ale nemá Rusko aj práve túto vznešenú európsku tvár, do ktorej taktiež vtlačilo svoju pečať?
Pracovné dni ubiehajú a v ich ruchu sa stráca leto. V týchto končinách nemusí pobežať s vysoko vydvihnutou koruhvou slnka. Z neba sa môže sypať ako zrno ťažký strieborný dážď – a neprestávať. V temnote šatníkov sa môžu schovávať letné šaty a dni bez rukávov sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Po Kronverkskej ulici kráča dievča vo fialovom dierkovanom svetríku. Hľadím na ňu spoza okna električky uvedomujúc si, aký veľký a veľkolepý je Boh, keď myslí na každú bytosť a záleží mu na spáse každého človeka, i tej slečny, i mňa. Potom prechádzala okolo ďalšia dáma a ozvena jej ostrých opätkov doliehala tak ďaleko, že prenikla cez sklá starého dopravného prostriedku. Keď sa na zastávke uprostred cesty otvorili dvere, jej kroky sa ozývali ešte hlasnejšie, ba predbehli stojacu električku a stišovali sa v diaľke ako predvoj trasy, ktorú sme len mali prejsť. Až potom, ako sa električka začala rozbiehať, minuli sme i túto slečnu v béžových lodičkách, ktorá sa stala na chvíľu symbolom Petrogradskej storony.
Na tomto ostrove akoby narazili do budov anjeli, orly, býky, beštie a ryby... To všetko sa odrážalo v skamenených ozdobách na fasádach budov, keď za sprievodu Stravinského tónov elegantne prešla po dynamicky sa rozvíjajúcom meste secesia. V ponorení sa do árií z národných opier mal človek na chvíľu pocit, že Šaľapinovo Rusko a Európa sú dva oddelené svety, akoby ruskej voľnosti a otvorenosti zosobňovanej scenériou rozľahlej krajiny i obrovským diapazónom Šaľapina nemohlo konkurovať nič v maličkej Európe stiesnenej na jednom polostrove. Ale vari Korsakov nebol Rimskij? Rachmaninov nenašiel exil na Západe? A moskovský Kremeľ nestavali talianski architekti, o barokových či klasicistických skvostoch Petrohradu nehovoriac? Ako citeľne všetko vzniká z komunikácie, ako kultúra vzniká z komunikácie, i ľudská osobnosť, veď nás v priebehu života ovplyvnilo toľko ľudí, ktorých sme stretali na svojich cestách. Aj v Petrohrade kamenné nábrežie komunikuje s riekou, rieka sa prihovára nebu a nebo širokému topoľu na konci Kamenného ostrova, ktorému slnko zohrieva zvráskavenú kôru.
Do mesta prišlo leto a ako starých priateľov so sebou prinieslo tmavé dažďové mračná. Do nekonečna by sa dali pozorovať ich tvary. Niekedy zostanú visieť nad mestom celý júl, ba august, a pomedzi ne sa ako nápadník nenápadne obšmieta vietor. Tak ľudia cestujú, opúšťajú svoje mesto a vracajú sa doň. Niekomu sa v ňom etapa života práve končí, a niekomu začína. Ale leto nepostihnuteľne odhaľuje nad mestom svoju rôznorodú tvár, čo každý rok ukazuje Petrohradčanom prekvapivé črty. „Mám rád Petrohrad taký, aký je. Každé počasie je v ňom pre mňa dobré, lebo mám mesto rád. Veď som sa tu narodil. Tak je to prirodzené...“ hovorí kamarát ako jeden z mála Petrohradčanov. A má pravdu. Pre jeho jediného bude každé petrohradské leto výnimočné a krásne, lebo ho dokáže mať rád. A jeho zato svojou tajomnou láskou miluje, navštevuje a prestupuje petrohradský život. Petrohradské leto.
