Dejiny petrohradského roku II. (Jeseň)

Písmo: A- | A+

Už podľa nastupujúcej tmy sa pozná petrohradská jeseň. Jeseň, ten vzácny hosť, čo spolu s jarou trvá iba okamih. Po nej nenastáva zima, no to zdĺhavé, mračné, veterné, chladné a daždivé obdobie –

alebo to vlastne trvá celý rok jeseň? Celý rok zima? Mračné dažde, ktoré mesto dokázalo premeniť na svoju osobitosť. Ako keď sa pýtali Petra, prečo založil mesto na takom daždivom mieste. „Veď azda tristo rokov tu pršať nebude...“

Pamätám si jesene, keď som sa po lete vracala do Petrohradu. Bol to azda deň, keď mal človek pocit, že v dlaniach ešte zachytáva leto a september je jediný petrohradský jesenný mesiac. Ako úderne to znie – September... Akoby tento mesiac skutočne čosi bral. Vzal nám leto a spolu s novým školským rokom ako pri všetkých nových rokoch sa akoby aj tu začala písať nová kapitola života.

Dnes ešte chodím v jesenných lodičkách a pri Blagoveščenskom moste ešte kotvia výletné lode. Chodníky s fľakmi mlák zdobia opadané žalude a listy zo stromov. Ešte sa vyberiem k zelenému jazeru v parku Sergijevka, kde za čistinami čaká návštevníkov kameň do tvaru ľudskej tváre pripomínajúci scénu z Ruslana a Ľudmily. Na jazere sa ešte budú plaviť kačice a v botanickej záhradke v univerzitnom parku nájdem posledný oneskorený vlčí mak. No to je všetko. Zajtra sa spustí dážď, zaduje vietor – a ten dážď bude visieť nad mestom ako tieň dravého vtáka loviaceho nad rovinami. No ten vták neodletí a bude plachtiť nad mestom mesiace, celé mesiace, a celú jeseň bude strácať nad mestom svoje popolavé perie – dážď. Mesto zosivie. Ulice dostanú nádych parížskej modrej a tmavosivej. Pobrežie podobajúce sa na raj v zriedkavých teplých dňoch, sa zmení na veternú scenériu s ohýbajúcimi sa sosnami. Bude ich počuť vŕzgať vo vetre, akoby sa vysoko v korunách rozprávali starodávnym jazykom dreva. Zelené jazierko pokryje naviate ihličie a listy. V jeden deň brezám naraz zožltli listy. A na druhý deň tá žltá krása zmizne a ako lusknutím prsta budú stromy bez listov.

V tom čase si odievame jesenný kabát, čo by väčšina Európanov nazvala zimným. No predsa sme sa ešte s priateľmi vydali na ostrov Konevec. Bol september a milostivé slnko v ten deň ožiarilo Ladožské jazero. Ako len milujem jeho pokojné, čisté brehy! Zdalo by sa, že je to podľa rozlohy more. No Ladoga je pokojnejšia než baltský živel. Hučí tak ticho, dôstojne, tak nežne, akoby sa v zlatistom piesku ozýval vodný soprán alebo niekto udieral vysoké tóny na triangli – to znie šumenie Ladogy počas slnečných bezveterných dní oproti búrlivému moru. Obdivovali sme monastier, ktorý navštívil maršal Mannerheim, a ktorý si pod fínskym záborom zachoval svoju slobodu, na rozdiel od čias, ktoré nastali po fínsko-sovietskej vojne. Zatúlali sme sa i k mystickému kameňu, na ktorom dávni pohanskí obyvatelia vykonávali rituáli, aj pri pustovni, kde žil starec – predobraz Dostojevského starca Zosimu. A keď nám ešte zostával čas do odchodu lode, prechádzali sme sa s priateľmi po brehu jazera. Francúzsky chlapec navrhol modliť sa ruženec – a slnko prežarovalo jeho postavu. Tieň zrniek ruženca v chlapcových rukách dopadal na zlatistý piesok. Aký nevídaný výjav v tejto krajine. Naše tiene dopadali na trávu, na zlatistý piesok i jazero, ktoré sa zväčšovalo a sťahovalo, akoby dýchali ľudské pľúca. Keď sme sa domodlili, mlčali sme, len slnko svietilo ostro ako ihlice košatých sosien nad nami. Vtedy jeden z priateľov vykríkol: „Nerpa!“ Potom: „Nerpa! Tam! Lapuška...“ – nežne volal na jazerného tuleňa slniaceho sa na plytčine. Nerpa na kameni dvíhala chvostovú plutvu – akoby nám mávala. V tej chvíli sa nám splnil sen. Videli sme nerpu – ladožského jazerného tuleňa.

Ako sa jar začína žltými blyskáčmi, záružlím, hlaváčikom či žltohlavom, tak sa posledné obdobie tepla – skorá jeseň – končí medenožltými listami. Pamätám si ich ešte z pavlovského parku, kde nám krotké veveričky lozili po nohách. Alebo z ostrova Valaam v čarovnej záhrade, kde rástli mníšske jablká. V poslednom slnku sa na nádvoriach a priedomiach i vetracích otvoroch či v parkoch vyhrievali mačky. A tá chvíľa sa pre ne podobala na večnosť. Akoby bolo všetko v poriadku, kým žiari nad mestom veľké „bľudo“ – cársky medný podnos jesenného slnka. V jeho lesku sa odrážala kupola chrámu sv. Izáka a ostrá ihla zvonice Petropavlovskej pevnosti, budovy admirality či Chrámu Povýšenia Kríža pri autobusovej stanici. Slnko sa krútilo ako koleso kočovného voza, stačilo doň nasadnúť a akoby sa nachvíľu zastavil svet a človek bol zjednotený s prírodou, s vlastným detstvom, s minulosťou, s budúcnosťou, so svojím začiatkom i koncom, veď všetko je v poriadku, všetko je ako má byť, všetko je v Božích rukách, kým nad nami žiari slnko – na všetkých rovnako, vo všetkých epochách. Milostivé slnko ako spravodlivý svorník ľudstva.

Opera začala novú sezónu. Dni sa strácali v hmlistých ránach. Začal sa epilóg rokа. Prológ zimy. Prituhlo, šál je bližšie pri srdci. Drž dáždnik za ruku. Začala sa petrohradská jeseň. 

Skorá jeseň na Anglickom nábreží
Skorá jeseň na Anglickom nábreží 
Obrázok blogu
Jeseň v Ruskej národnej knižnici
Jeseň v Ruskej národnej knižnici 
V parku Sergijevka
V parku Sergijevka 
Na konci Sergijevky k moru
Na konci Sergijevky k moru 
Obrázok blogu
Jeseň na dvore Filologickej fakulty
Jeseň na dvore Filologickej fakulty  
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Pevnosť Aleksandr pri Kronstadte v žiare babieho leta
Pevnosť Aleksandr pri Kronstadte v žiare babieho leta 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Petropavlovský chrám v Šuvalovskom parku
Petropavlovský chrám v Šuvalovskom parku 
Opustené historické vily -  "dače"pri Šuvalovskom parku
Opustené historické vily - "dače"pri Šuvalovskom parku 
Babie leto na Nábreží poručíka Schmidta
Babie leto na Nábreží poručíka Schmidta 
Babie leto na Nábreží poručíka Schmidta
Babie leto na Nábreží poručíka Schmidta 
Obrázok blogu
Jeseň na Jelaginovom ostrove
Jeseň na Jelaginovom ostrove 
Obrázok blogu
Na ostrove Konevec
Na ostrove Konevec 
Obrázok blogu
Na brehu Ladožského jazera
Na brehu Ladožského jazera 
Obrázok blogu
Skryť Zatvoriť reklamu