Bledské jazero ležalo v alpskom podhorí obklopené ľuďmi a ich pohľadmi, zvedavosťou, hotelmi a súmrakom. Hoci sa z neho v neustálych cykloch vyparovala voda, hoci v ňom umierali ryby a rodili sa nové pokolenia vodného vtáctva a hmyzu, hoci sa jazero čiastočku po čiastočke obmieňalo, stále zostávalo jazerom Bled a stáli okolo neho mohutné Alpy hľadiace, ako pod ich úpätiami žije ľudský rod.
Pridružil sa ku mne vietor a večerný chlad. Spolu sme sledovali, ako sa k jazeru približujú turisti, hoteliéri a kúpeľní hostia. Ako si okolo neho vykračujú ľudia istí si sami sebou a svojou rolou vo svete, akoby na tejto zemi neexistoval nik iný pred nimi a nemal sa narodiť ani nikto ďalší po nich. Ďaleký čas a biele oblaky poznali všetky ľudské cesty. Videli ľudí dopredu kľačať pred oltárom, videli ich v zamestnaniach a školách, pri detských kolískach a osobných sklamaniach a napokon v tichých izbách, kde horia sviece a kde kňaz olejom chorých pomazáva orgány ich zmyslov a udeľuje im posledné pomazanie. Ľudské cesty sa rozpŕchnu a rozutekajú na všetky strany, ako keď malé dieťa fúkne do kvapky tušu na bielom papieri. Ale zatiaľ sú ich životy navzájom zviazané do jedného uzlu, ktorý sa vytvoril tu, presne v tomto okamihu. A všetkých ich spája tento chladný letný podvečer, vzduch prevoňaný smrekovým ihličím, všetkých ich spája táto melancholická hudba z kaviarne a jazero Bled.
Nachvíľu sa mi zazdalo, že ľudia okolo jazera tancujú. Že opisujú po jeho obvode tanečnými krokmi kruh, že ladne dvíhajú nohy a priťahujú ich opäť k sebe akoby chceli pripomínať cirkusové kone a jazero sa ticho prizerá a zhovievavo sa necháva baviť ich divadlom.
Pripomenulo mi to dávne večeri pri Štrbskom plese, keď sa v podvečer pri jeho brehoch rozsvietili guľaté lampy v letných záhradách a keď sme ešte pred západom slnka obchádzali jeho brehy a ja som do detailov poznala každý balvan, každý vystupujúci koreň, každú zákrutu a všetok prach na ceste a tŕstie, v ktorom prebýval pár divých kačíc a plytčinu, kde sa zdržiaval húf rýb. Jazero žilo a pripomínalo magický bod, kde sa koncentroval všetok život.
Kráčala som okolo Bledského jazera a dívala sa do rozmanitých ľudských tvárí neprestávajúc sa čudovať nad ľudským životom. Do akých čŕt sa premieňa, do tvaru lícnych a lakťových kostí, do koľkých vôní, do koľkých vlasov, do koľkých zreničiek a pier. Ako len zaťažko žijeme sami so sebou a ešte ťažšie s druhým, ako ľahko si sľubujeme lásku a kladieme vysoké méty a ako ľahko svoje včerajšie prehlásenia opúšťame, aby sme napokon zastali a užasli nad životom a nad tým, ako má nás, komické a biedne ľudské bytosti Pán Boh rád.
Privrela som na chvíľu oči. Aj cez viečka som videla obrysy kaviarní a lámp na okraji asfaltového chodníka. Tak teda tu som. Stojím a hľadám. Hľadám... Hľadanie jazerného ticha.
