A nebol to sen. Bolo to Írsko.
Keď som prechádzala po uliciach Dublinu, električky zvonili ako kostolné zvony a pred kostolmi sa v kamenných kropeničkách jagala svätená voda, až sa mi zdalo, že sú to slzy alebo írsky dážď. Akoby sa hlboko klaňali zemi – tak sa s pyskami tesne nad trávou pásli kravy; kravy čierno-biele a svetlohnedé, kravy tmavomodro čierne i rôznorodé z rodu kráv, až sa človeku pred očami premietalo sedmoro úrodných i neúrodných rokov, ba nie sedem, tých rokov bolo tisíc, ako boli írske pasienky posiate tisíckami oviec, koní a kráv.
Vietor vydvihol a niesol nad nábrežím rieky Liffey pierko čajky, zapadajúce slnko presvetľovalo listy mohutných platanov a ich júlové plody. Zarosené sklá zahmlievali pohľad na sochu Ježiša s Najsvätejších Srdcom, stál pod ňou nápis, nech Boh žehná taxikárov a ako vo všetkých mestách na podobných miestach zastal čas, ruch ulice a smog prekryl náznak večnosti, keď sa pri soche pristavovali modliaci sa ľudia a mysleli na druhý svet, kam sa všetci uberáme. V Dubline rozkvitli na uliciach kostoly a kaplnky ako kvety, akoby boli neogotické kamenné ruže v rozpuku alebo akoby kvitli vitráže či vyrezávané ornamenty oltárov a lavíc. Ulice už boli iné, posvätné a chránené čímsi nadprirodzeným; ulice, na ktorých sa inak usadzoval hluk, stáročné kamene, o ktoré sa zachytával tok reči v angličtine, írčine, a mnohých, mnohých jazykoch v globálnom svete. Medzi nimi znela i slovenčina a aj slovenské vlasy viali nad nábrežím rieky Liffey. Dnešní Joyceovi Dublinčania by už mali inú podobu, mesto sa zmenilo, spoločnosť sa zmenila; ale kto ju zachytí, kto jej dá skutočný umelecký tvar, kto ju vyjadrí, kto zaznamená, ako keď sito zachytáva v uplývajúcom prúde rieky zrnká zlata... Práve tak literatúra zachytáva v uplývajúcom toku života krásu.
Na kandelábroch dozerali na mesto skulptúry morských koníkov a ich lúčni bratia sa pásli na stráňach v pohorí Wicklow. Nad riekou plynuli oblaky ako parochne z osemnásteho storočia, vietor nadvihoval obrusy i striešky letných záhrad ako plášte študentov v Trinity College. Z tmy sa vynárali zlaté chrbty kníh, ako sa vynárajú chrbty rýb z temnôt oceánu a v diaľke kričali čajky z belfastských lodeníc, kde postavili Titanic. Kýl noci ako kýl lode narazil do ustupujúceho dňa a nastala noc, čierna voda tmy sa rozliala po meste, čo narazilo na jej ľadovec.
Ó, Dublin, Dublin, nikým nemilované mestá, nemilované ulice, kontinenty a stromy... Kto vás objaví, kto vám vdýchne v novom pokolení dušu, ak nie literatúra, ak nie umenie? Na zvetraných kameňoch nábrežia rieky Liffey sa v zapadajúcom slnku jagal smaragdovo zelený mach, akoby aj on chcel sám sebou dokázať a vravieť: - Aj ja som Írsko.



































































































































































