A v takých chvíľach sa mi chce zvolať s Francoisom Mauriacom, odpusť mi, Bože, že som len tvoj neverný prach; tvoj neverný prach, čo sa vyhrial na pieckach života. Čo tak málo trpel, čo tak málo miloval, čo sa tak málo premáhal a málo túžil po Tebe. Ako je málo v mojom srdci lásky. A keď vidíme tvoje telo na kríži, plačeme nad sebou a nad blížnymi. Že ja som ten Judáš, čo ťa pribil na kríž a ešte sa drzo uchádza o tvoju priazeň, o tvoju milosť a o tvoje dary. Dobrý Pane, kto vysvetlí tajomstvo milosti.
Prúd ciest ma lákal do srdca mesta, taká som bola zvedavá na arménsku zem. A mesto bolo živé – autá trúbili, na pahorkoch sa skveli kryštáliky rozširujúcich sa sídlisk, ľudia sa smiali a štrk pod nohami znel čierny, priateľský... A dívala som sa do tmavých očí žien, na taxikára s úsmevom pod fúzmi a potom ma už pohltili bulváre veľkého Jerevanu so slnkom na strechách. Voňalo ovocie a pouličné ruže. V parkových fontánach štrngotala voda. Ani som nevedela, kam vlastne kráčam, len odrazu sa predomnou rozprestrel chrám. V štrbinkách medzi dlažbou rástla tráva. Takto som uvidela Jerevan.
Toľko hluku a toľko obáv pre niekoľko rokov ľudského života. A pritom všetko, všetko, každá ľudská túžba, každá malichernosť, za ktorou sa azda kedy načahovala ľudská duša... Všetko mizne a všetko dostáva nový, láskyplný rozmer, ak sa deje v Kristovi, ak sa na vec nazerá z hľadiska večnosti. Pozemský čas sa preklenie do večného. A tento svet, ktorý, naopak, ustrnul v otázke, načo je dobrá obeta; utícha. Celkom iný význam má vzdávanie sa vecí. Celkom iný význam nadobúda premáhanie sa a dobrota. A celý pozemský čas stojí, ak sa uprostred ľudského života vyníma kríž. A kolená sú málo a vlastná dlaň zovretá do päste a priložená k hrudi je málo a vlastná lútosť sa zdá byť málo pri tej nekonečnej milosti Božej, pri tej nepochopiteľnej obete Božej, pri tom zázraku svätej Cirkvi a krvi jej mučeníkov, ktorí skutočne chodili po tejto zemi.
A predsa beží čas. A predsa sa v obzoroch ľudského života, ktorý je tak rád činný, stráca zreteľ na vlastných predkov. Na tú celú múdrosť a obetu, na tú láskavosť, ktorá je zhrnutá v jedinom pohybe, keď sa starý človek veľkoryso skláňa k dieťaťu. Keď ho berie na ruky ako kohosi rovnocenného, ako svoju nádej, ktorej podáva štafetu života. A nikto neodchádza. A nikto sa nikde naveky nestratí a nezmizne z ľudského srdca, ak je v Kristovi. Lebo Boh nikam neodchádza. To sa len ľudstvo premiestňuje z miesta na miesto po strunách diaľnic napätých medzi mestami, po šnúrkach koľajníc, na ktorých premávajú rýchliky ako korálky na náhrdelníku. A v zrýchlenom pohybe utekajú storočia, mestá narastajú po svojom obvode, rozširujú sa, chátrajú a opäť zanikajú. Ľudia rastú, aby sa napokon opäť zmenšovali, až sa prihrbia celkom blízko k zemi, ktorá ich po celý život držala ako milujúca matka na rukách. A Boh nikam neodchádza.
A každé ľudské srdce je už dávno zapísané v kronike života. Pán neba i zeme pozná jeho zákutia. Aj to, ako sa kloní ku zlému ako rajský strom až po končeky konárov obťažkaný jablkami. A predsa akoby kolobeh života nachvíľu ustal a všetko sa zdalo večné... Ak v srdci cítime krásu a pod nohami už ani nie zem – keď ústa duše hovoria: Diligam Te, Domine. Pane, milujem Ťa.
