čo mi nejakým spôsobom oslovili vnútro, až kým ma nenapravil hlas vo vlastnom vnútri: Milovať všetkých!
A za oknami prechádzala jeseň tak mohutne, až sa zdalo, že to kráča povedľa seba mnoho jesení. A ako starí strážnici zažínali vysoko umiestnené lampy v ponurých uliciach, tak jeseň zažínala stromy. Človeku sa chcelo myslieť na koniec a bolesť, na nové obzory života, ktoré mu boli doposiaľ skryté, a ktoré neboli vôbec také, ako sa zdalo v rozkvitnutých rokoch predtým. Až by sa chcelo žalovať, prečo nás nik neupozornil na všetky zákonitosti života... No až v tichu, v premýšľaní a v pochopení – lebo vec pochopiť, znamená vec milovať – sa s plnou silou odhalilo, aký je život vznešený a krásny. Naprieč čistým jesenným povetrím sa vyklenula plnosť života.
V zástupe jesení kráčajúcich pod oknami, v zástupe jesení mihajúcich sa v parkoch, kde vietor vyzdvihol do výšky bukový list, v zástupe jesení na širokom nábreží ešte širšej rieky, sa zjavili tváre všetkých nemilovaných. Všetkých, ktorými človek pohrdol, ktorých zlo nebol schopný znášať, ktorým nebol schopný odpustiť, ktorými pohŕdal, ktorým závidel, ktorým už nemal síl ustupovať, ktorých malodušnosť nebol schopný veľkodušne objať, ktorých uzavretie nebol schopný vo vnútri omilostiť a skúsiť milovať ešte sedemdesiaty ôsmykrát...
Jeseň rozkvitla. A hoci nekvitlo nič, azda len hnedé klobúky húb v hlbokých lesoch, predsa sa svet objavil vo svojej plnosti. Rozkvitol život. Teraz, keď sa k nemu ako verná družka, čo už nikdy neodíde, pridala smrť, stal sa život krásnym. Bolesť sa premenila na odznaky na hrudi.
Umierali listy, umreli teplé dni, zomrelo ranné svetlo a narodilo sa neskoré brieždenie. Umrela svetská nádej. A predsa nad obzorom rozkvitalo čosi obrovské, vznešené, priesvitnejšie než dlhé vlákna pavučín. Jesenné kvety. Tak rozkvitala smrť. Tak rozkvital život.
