Prechádzala som touto krajinou, diaľnicami, strniskami šoférov lokálnych autobusov, mohutnými rukami starých stromov a mohutnými rukami chlapca na sedadle oproti. Bola teplá jeseň a práve kvitli veľké modré kvetiny na porceláne v neďalekých továrňach. Za oknom ešte dohárali ako knôtiky zatočené úponky chmeľa, stačilo už len prísť a sfúknuť: „Dobrú noc, pivo. Dobrú noc, české slnko stočené v sudoch v letných terasách. Dobrú noc, záhadná krása zo sklenených pohárov a drobných hospůdek, ktorá sa usadzuješ nad pánskymi opaskami." - Vtedy som chela Martinovi povedať, že je trochu hlúpe deliť krajinu na peknú a škaredú a tvrdiť, že v regióne vedľa je krajšia krajina než v tom našom, že henten národný park má krásnu prírodu, ale tentohľa nie. Každá z krajín má predsa svoju výnimočnú malebnosť, tak, ako je rozličná, inakšia a predsa rovnaká krása v priestranstvách na ľudských tvárach. Široké lány čela blondínky na prednom sedadle. Nabublané okrúhle kríčky líčok slečny vedľa. Šikmý zostrih vápencovej skaly na nose chlapca s hnedými očami.
Karlovy Vary
Pod ľavým malíčkom na mojej nohe pulzovalo večerné kúpeľné mesto. Z kaviarní sa ozýval jazz, nad obzorom letel pruhovaný balón a celá scenéria šikmo dopadajúcih lúčov svetla a priečne proti nim vysielaných signálov vytrvalého hmyzu, vytvárala nad celým utorkovým podvečerom jemnú sieťku, keď má človek pocit, že práve daný prežívaný okamih je niečím výnimočný. V takýchto večeroch, ktoré sú ešte svojou formou letné, väčšina ľudí znežnie a myslí na tých druhých, ktorí z nejakých príčin nie sú alebo, naopak, sú s nami. V takýchto večeroch človek hodnotí - čas sa otvorí ako pohľad do skaly a zrazu vidno prichádzajúcu jeseň, nové horizonty, to všetko, čo by mohlo nastať, kým týždne nezačnú blikať a neprídu Vianoce.
Bolo to preplnené mesto. Malo vlastný, promenádový, secesný rytmus. Prechovávané vo fontánach, teplých placatých dušiach oblátok, francúzskej štruktúre jedálnych lístkov, bielych kolonádach a balkónoch nekonečných hotelov s predponami grand- a inter-, žili Karlovy Vary už niekoľko storočí. A tak dlho, s rovnakou intenzitou pod nimi pracovala silná svalovina radostného horúceho srdca minerálnej vody.
Točenie
To mesto bolo na mňa príliš pomalé, príliš sladké, príliš tanečné so všade zdôrazňovanými významnými návštevami. Utekala som. Hostinec U bieleho medveďa - U zeleného stromu - U zlatej hviezdy - U cyklaménovej ryby - U perleťového sršňa - U meniskusu na tretej nohe čiernej tarantuly - Reštaurácia U troch medveďov - U osemnástich slimákov - U estetického blata na topánke J.W.Goetheho - U krčných mandlí Antonína Dvořáka... Všetko sa premietalo, striedalo, opakovalo. Niekedy som mala pocit, že bežím do kruhu. Potom, že stojím a len ako obrázky na diaprojektore sa menia farby nohavíc ľudí okolo.
Cvak-cvak-cvak. Bežím po uliciach, rýchlo a rýchlejšie, vravím si, som smädná, okrúhle nošteky okolosediacih Rusov, aha, prameň, nemeckí turisti, jééé, vodička, spravím si z dlaní pohár, som veľmi smädná a teším sa, tááák napijem sa, už sa neviem dočkať, hurááá - áá, áááá! To ktorý debil tu výraznejšie neupozornil, že tá voda má 70°C?!?
Tak nejako skončil môj smäd.
Ľudia
Neviem, ako dlho tu sú, ako dlho tu zostanú a "zde" pre nich znamená niečo viac, niečo ako domov, niečo ako novú budúcnosť, alebo je to pre nich iba prechodná zastávka, ktorou sa na budúci rok môže rovnako dobre stať Riga, Varšava, Berlín, Londýn, čokoľvek. Rusi. A v ich držaní tela, v ich jazyku, vo farebných šatách a príliš silných vôňach, ktoré prezdnamenávajú celý východný svet a jeho aromatické tajomstvá - železničnú stanicu v Basre, škoricové drevo v Thajsku, rozkvitnutú čerešňu v Nagoji - sa pozerám na fragmenty Ruska. A občas mi býva smutno, ako ich tu ani neviem poriadne prečo, nemáme radi. Nepatria do toho, čo označujeme "my" - sú to, oni, Rusi, vždy posunutí o dimenziu inde a keď sa s nimi nič nedá robiť, domáci rezignujú a záhadne zmiznú, tak, ako odleteli z centra Karlových Varov, tak ako zmizli v popiskoch v azbuke na hrade Loket. A zostali len posledné lastovičky - čierno-bieli čašníci a ich údiv, kde sa v týchto končinách beriem, čo tam robím a celé Slovensko a to, čo je v Prahe samozrejmé, bolo zrazu tak ďaleko.
Fotky z Krušných hôr, z Karlových Varov a ani z hradu, kde som si fúkala sinku na Lakti ako na sviečke, bohužiaľ, nemám. Už som necítila potrebu a jednako do mňa toto prostedie prerastá aj trochu iným koreňom, keď sa tu zrazu stávajú veci dôvernejšími, keď už nechcem ani pozorovať, len byť. Tak aspoň prázdny rámček, aby sa vám pekne predstavovalo...
