keď po karélskom húští prechádzal studený máj.
V drobnom pravoslávnom chráme presvitali cez štíhle okná lúče svetla, a potom som to isté svetlo videla rovnakým spôsobom dopadať na zem z potemnelých mračien. Vtedy som plne precítila podobu slov „oblok“ a „oblak“, keď cez oblaky presvitali lúče slnka ako štíhle prsty pianistu podobne ako svetlo v úzkych chrámových oblokoch.
Fínske cintoríny a názvy fínskych dedín, medzi nimi i jedna, ktorej názov sa končil na -ula – a to mi pripomenulo miniskulu, akoby tu niekto drobným písmom vpisoval ešte biely sneh do štrbín krajiny. Inak bola krajina tichá ako mlčanie, čo zostalo po zanikajúcom karélskom jazyku.
Na pozadí bielych oblakov sa vynímal štíhly šedý mrak, akoby to bola šmuha po anjelskom krídle a vo dvoroch s ohnutým chvostom a so zdvihnutou hlavou brechal pes. Krajina bola rastrovaná rýchlo padajúcim snehom a vysoké suché boľševníky držali nad poľami stráž. V šedom lese sedela na chodníčku obrovská šedá mačka. Alebo sa mi to iba zdalo, keď krajinou prechádzal náš malý autobus? Vysoké brezy, smreky a borovice trpezlivo čakali, až príde jar. Na vrcholci smreku sedela čajka. Cesta bola obklopená mnohými balvanmi, a hoci sa na rozdiel od dravých riek nepohli z miesta, predsa boli dôkazom, aká je výnimočnosť existovať z úplnej ničoty, z bezodného nič – jestvovať, a to práve vo svojej forme a svojej zákonitosti. V diaľkach doznievali názvy karélskych dejín a nevdojak som si pri nich spomenula na svoju filológiu, na to, že filológ musí milovať logos, musí milovať slovo a že predpokladom profesie, ba akejkoľvek činnosti je láska.
Nad krajinou sa zažínal biely mesiac ako srsť soboľa alebo škvrnka na hrudi kuny. Vo chvíľach, keď sa duša stala vnímateľnejšou, prehováral život, jeho pokojný proces, keď zrazí mladícku pýchu a človek pokorne prijme to, čo predtým odmietal.
Želala som si zazrieť z okna losa, videla som ho vo všetkých pníkoch, lesných húštinách a kameňoch, ale bolo to len zdanie, to si len moja túžba personifikovala predmety za oknom. A keď som zaspala, los v húštine pri ceste spozoroval mňa. Ale už som sa to nemala ako dozvedieť...
Ukážky diela Kronida Gogoleva (1926-2013)
Mramorový lom Ruskeala. Miesto, kde ťažili mramor na významné petrohradské stavby, okrem iného na Chrám Kazanskej ikony Božej Matky alebo na veľkolepý Chrám sv. Izáka. Lom osobne navštívil architekt chrámu Auguste Montferrand, ako aj iné ďalšie osobnosti, medzi nimi i Alexander Dumas ml.
