V snahe porozumieť svetu, keď som už bola ochotná veriť, že na to, aby človek poznal, stačí svet v malom – teda moja vlastná duša, jej hĺbka či plytkosť, moja schopnosť kajať sa, odpúšťať, zlyhávať a obnovovať sa... – Narazila som na Orient. Orient, prastarý Orient... Zem, ktorá ma mámila a kvety v nej stuhli do rýh keramík. Orient, farebný Orient... Kde sa hudba skondenzovala do pestrej ženskej šatky. Orient, hlučný Orient. Nemáš pravidlá, a predsa máš pravidlá. Dívajúc sa do čiernych očí prostých ľudí viem, že vidím teba – Orient.
Vzdelaný – nevzdelaný Orient. Zložitý – prostý Orient. Orient, veď aj v tebe zapadá slnko, aj ty máš svoj úpadok, svoju biedu a na nebi nad tebou taktiež svietia hviezdy, Orient. V tvojich končinách pôsobil Kristus.
Ani mestá sa tu nezmestia do svojich brehov, prerastajú stredoveké hradby, civilizácia je väčšia než Džingischán, rozlieva sa po krajine a mieša, podmaňuje si a dobýva kultúry, ešte účinnejšie než stredoveké hordy.
Orient láskavý, kde ešte ľudia majú mnoho detí a azda najväčšou pýchou človeka je jeho rodina. Orient krutý, hrubý a vypočítavý, len málo civilizácií ho predbehne v jeho vynaliezavosti techník mučenia. Orient zelený – v úrodných oblastiach rastú vinohrady a na jazerá zosadajú kolónie vtákov. Orient neúrodný – nič, iba nedozerná svetlohnedá púšť.
Chiva predstavuje prototyp stredovekého stredoázijského mesta, perla Chorazmu, Chivského chanátu, ktorý jestvoval vo svojom svete a svojej dôstojnosti, nepotrebujúc Európu. Doteraz ju obklopujú mohutné hradby uhnetené z hliny a slamy. Vo vnútornom meste pútajú pozornosť paláce a minarety – spájajúce v sebe výstavbu z pieskovcových tehál vykladaných tyrkysovými alebo zelenými kachličkami, prinášajúcimi do púštneho mesta farebnosť. Orientálna estetika determinovaná pálivými dňami sa tu pretavila do priestranných nádvorí a siení, ktoré priam pozývajú, aby si v nich človek sadol na zem a ich ozdobou nie je preplnený gýčovitý interiér, lež priestor a ornamentálny koberec. V Chive sú terasy a výklenky vedúce do týchto siení predelené majstrovsky vyrezávaným dreveným stĺpom s ornamentami do tvaru kvetín, hadov, geometrických útvarov či alegorických postáv. Strop je vykladaný drevom kolorovaným ornamentmi, s trámami pomaľovanými taktiež farebnými kvetmi. V uliciach pred nízkymi domami stoja tandyry – piecky na chlieb, do okien a zárubní dverí sa na znak pohostinnosti kladú kovové džbány a na terasách sú umiestnené tapčany – opäť prázdny priestor pozývajúci ľudí usadiť sa. Drevo, tehly, modré kachličky, a všadeprítomný ornament. Chiva sa už trochu podobá na turistickú atrakciu, akési uzavreté turistické mesto. Uličky starej pevnosti sú preplnené stánkami so suvenírmi v omnoho väčšom počte, než dokáže pokryť dopyt. Miestni predávajú hodvábne šály, baranice, drevené škatuľky, pletené ponožky, keramické magnetky, perá, plátenné tašky a vyrezávané stojany na knihu populárne v moslimskom svete. Predavači si však nemôžu zarobiť, a tak priam odchytávajú turistov a prosia ich, aby si u nich zakúpili nechcený výrobok.
Chiva je však najväčšmi živá nadránom, podvečer, večer a v noci – keď neusínajú ani malé deti, a ihriská sú plné ich výskotu. Deti i zvieratá žijú podľa biorytmu určeného miestnymi horúčavami. V noci na priečelí budov sedia sovy. Netopiere sa mihajú nad našimi hlavami a opisujú trepotavým pohybom svoju trajektóriu. Poobede unavení klesáme do postele, nik sa tu však nečuduje spánku.
Prastarý, múdry Orient... Z teba vychádza, no predsa nad tebou najsilnejšie nežiari Slnko. Biela holubica letiaca nad drôtmi sa ponáša na mesiac rovnakej farby, miestami sa zdá, že to prelieta luna a hrkúta na cimburí. Deň máva žiarivou poludňajšou rukou a odhŕňa biely mesiac do zabudnutia.
Za oknom vlaku ubiehala neustála púšť, až sa ju človek naučil mať rád. Pripomínala nedozerný oceán; živel, ktorý môže zahubiť bezbranného človeka; živel, ktorý dáva človeku tak málo, keď tu miesto rýb plávajú iba trblietavé šupinky kamenia a piesku, miesto rias rastú buriny a na nočnom obzore sa vyhadzujú delfíny z fatamorgán. Človek sleduje jej rytmus – kamene, duny, suchú trávu a miestami elektrické stĺpy ako stožiare neviditeľných plachetníc. Nikde človeka. Vo vlaku život. Vlak je nádejou, poslom spájajúcim Chivu s Bucharou. Vlak má zelené pruhy, aj uzbecké uniformy sú tmavozelené, zelená je tu skutočne nádejou, nádejou v púštnom svete. Kultúry sa tu striedajú akoby tieto územia ako kartografickú mapu prekrýval niekto vrstevnicami – všetko sa vrství, prekrýva a mieša – v jazykoch i kultúre. Svet perzský, svet timuridský, svet turkický, svet sovietsky, svet nezávislých chanátov a emirátov, svet cárskeho impéria. Horúčne dusné leto. Mrazivá zima s kabátmi a baranicami.
A medzitým za oknami uháňajú vlaky. Diaľka, šírka, nádražia, púšť. Ženy nesú na pleciach vedrá s vodou upevnené na drevenom kole. Horúci deň, životodarná noc. V keramických dielňach kvitnú ornamenty ako stenografický záznam usporiadania galaxií. Orient.
