Piesok sa leskol a prišlo ráno. Z listnatých lesov vystupovali tiene a pomaly sa sťahovali z údolí naspäť do hustého zeleného porastu. Z ponajprv ťažko rozoznateľného obzoru stúpalo slnko a ožarovalo každý konár agátu a bukov, takých dôstojných v tejto arménskej zemi. Slnko v jednej sekunde sňalo závoj z kríkov a z tráv. Zo všetkého, čo bolo malé a prikrčené pri zemi, zo všetkého, čo sa doposiaľ schovávalo v trávach, pri koreňoch a v rozstrapatených hlavičkách kvitnúcich lipníc. Iba pramene a studne nemusel nikto prebúdzať. Voda v nich tiekla i cez noc, taká podobná Božiemu času a taká podobná usilovnosti anjelov a svätých, ktorých modlitby nad týmto svetom neutíchali. Keď ranné slnko dopadlo na nádvorie kláštora, naozaj sa zdalo, že kdesi na nebesiach alebo celkom blízko za najbližším múrom zašepkali anjeli. Lebo vo výške ľudských líc preletel dvoranou jemnučký vánok, akoby sa nachvíľu preniesla cez staré múry vôňa ruží. A nik sa nestihol opýtať, ako je možné, že týmito vzdialenými kvetinami vonia v opustenom kláštore vzduch. Podobne ako keď šumí more sa na kopci prebúdzali úle. V basovom bzučaní a kontraoktávach včelieho tlmeného hlasu sa ozýval prastarý zvuk práce, zvuk pulzovania života... A prvé včely kreslili trajektóriou svojho letu zlatú svätožiaru nad hlavu rozkvitnutej lúky. A ráno prišlo k prestretému svetu ako najvzácnejší hosť.
Ráno, poludnie, tíšina popoludnia, podvečer i spanilá noc prechádzali kláštorom ako zhmotnené postavy. Existovali už takto po celé stáročia. Ako oblúčiky, ktoré opisuje ručička po plochej tvári hodín, prechádzalo cez oblohu na neviditeľnom ciferníku slnko. Kláštor bol opustený. Jeho pokojný dych sa prejavoval šumením vody. Vôňou vzduchu, keď sa na slnku leskol a čosi zvláštne zo seba vyžaroval prežiarený vápenec. Slnko na neho dopadalo po stáročia. Nazeralo cez škáročky hrubých múrov chrámovej lode akoby bolo niťou, ktorú ktosi prevliekol cez tesné ucho milosti. A keď prúd svetla ožiaril inak temnú poloblúkovú sieň, svetlo bralo do svojho náručia všetky predmety. Nanovo teraz ožívali náhrobné kamene. Slnko prechádzalo prstami po každom písmene, po ornamentálnych krížoch, ktoré tak originálne niesli na sebe v starých cintorínoch chačkary, po mozaikách s vyobrazením býčkov, baránka či viniča, ktorý sa tiahol celou arménskou kultúrou až do dnešných čias. A keď dávni Arméni stáčali hrozno, akoby v krúživom pohybe opakovali elipsu svätožiary nad požehnanými postavami ľudských dejín. A akoby tým opakovali pohyb, keď sa krúti koleso mlyna, aby napokon ako biela sypká voda vytryskol do mlynárových rúk prúd vody. Svetelný úkaz takto trval celú hodinu – už vyblednuté fresky opäť dostávali farby a nachvíľu sa pod uhlom dlhého svetelného lúča odhalil aj kúsok stropu, na ktorý starí Arméni maľovali vtáctvo. Verili, že vtáky v kupolách a strechách domov sú požehnaním. Lebo sú to duše ľudí, čo sa dostali do neba.
Kým nad arménskou zemou v krátkom okamihu vychádzalo slnko, prebúdzal sa i ľudský svet. Kdesi ďaleko od opusteného kláštora trúbili preplnené ulice Jerevanu, v postieľkach sa prebúdzali deti a ich jasné oči pozdravovali každého vtáčika a motýľa, ktorý preletel pred balkónmi na vysokých poschodiach. Keby si túto schopnosť údivu zachoval celý svet... Dokázal by na veci a javy nazerať tak, ako sú; dokázal by sa z vecí radovať i plesať nad nimi. A každá čiastočka sveta by bola hodná ľudskej chvály, lebo je ňou zvelebený Boh.
A tak sa zo starého kláštora týmto pomalým, a predsa zvučným hlasom ozývalo: „Cantate Dominum canticum novum!“ A mlčiace múdre oči kameňov, kríkov, rozkvitnutých margarét a jemných šalvií chválili Boha. Ako nikdy nekončiaci zázrak rána, ktorý navštevuje dookola zemeguľu každý deň.
