Požehnanie padalo na svet v kolmých lúčoch augustového slnka. Padalo na krajinu ako barok, ako sa len v tom dávnom slohu dotklo ľudské srdce Ježišovej rany, že dokázalo k nebu zdvihnúť také umenie. A medené ťažké telá zvonov obopínali zvuk, ich hukot doliehal do všetkých mestských ulíc, do parkov, záhonov, na piedestál, kam ľudské ruky pozdvihli Ševčenkovu sochu – celý svet požehnával zvon a jeho tlkot volal ku spáse.
Vtedy som lepšie zazrela, akým tajomstvom je zázrak lásky. Kým nenávisť sa vyčerpáva s matériou, jej cieľom je ničiť – len po hranicu existujúceho a potom si nájsť ďalší objekt, až kým sa neminú a neobnovia všetky možnosti; láska svet tvorí, z lásky sa rodia veci. Pane, dívam sa s láskou na jazyk a rodia sa mi slová, s láskou sa k tebe dvíhajú pri riekach vysoké topole a údolia odkrývajú svoju tvár ako zahalené ženy; láska nemá hranice – tam, za človekom, kde sa začína láska Božia a prekračuje sa materiálny svet.
Všade ťa bolo plno, môj Bože – v gaštanových alejach, na námestiach s celou záplavou holubov, až mi tie kŕdle zvierat chodiacich po dvoch nohách ako človek, pripomínali detstvo, Košické námestia a Benátky. Ach, Pane, rovnakí sme po celú dobu. Malí a škriepni, len ak nás nenaplní tvoja milosť a pokiaľ sami v sebe nepremôžeme tmu, aby sa v nás po pramienkoch a v stružkách rozšírilo ústie tvojej svetelnej rieky. A zahalil si nás láskavým plášťom umenia, rozličných stavebných slohov, inej módy a vrcholov dejín; čo nás obklopujú a vytvárajú pozadie v našich rôzne v čase umiestnených starobách a mladostiach a opäť nás spája iba tvoja milosť a kríž.
Prechádzam po Ľvove takmer po špičkách. Štáty sa zmenili, hranice padli, niekoľko sôch si vzali a preniesli ustupujúce armády – no krása zostala. Nad mestom vydvihla sochu Mickiewicza, hrdinu veršov, dôkaz toho, že básnik prerastá svoj národ a že je ako jabloň nositeľom plodov hodnôt, ktoré nám pri čítaní vkladá do úst ako sladké ovocie. Ale socha Mickiewicza s elektrizujúcimi vlasmi nebola jediné, čo mi odhalili ako kaligrafiou vyzdobené dvojstránky kníh otvárajúce sa námestia. Na jednom z nich sa týčil kríž a socha Panny Márie a okolo kľačali vrúcni ľudia a pouliční kazateľ darúval sväté obrázky každému, kto prešiel okolo kríža ako duchovnej studne, aby sa mohol napiť z jej živých vôd. Krajiny východu, ako sme oproti vám upadli. Nie, to sa nezbastardila doba, to nezapríčinila spoločnosť či sociálny faktor – to my sme upadli pod krovy seba, lebo na rozdiel od vás sa už ani neviem na ulici prežehnať. Nezdravíme kríž a v jeho trojičnom znamení si nepripomíname Tajomstvo. A ak sa žehnáme, je to často ako u stojacich na rohoch synagóg, keď konáme skutky, aby sme boli videní, keď rozprávame, aby sme boli počutí a obdivovaní. Ach požehnané srdcia dobrých ľudí, kde sa tak nedeje.
Jeden z ďalších námetov pre nás a naše sochárstvo... Na obrázku je socha veľkého ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka a vedľa neho apoteóza ukrajinských dejín so žehnajúcou Matkou Božou na vrchole...
Klasy, klasy, Božie telo ešte nepremenené, klasy, klasy, pšeničné šumenie a hudba suchých trsov tráv. To do vás skláňam tvár ako do okrového mora, to na vás sa teším v náručiach a plochej ukrajinskej hrudi, to vy tak kontrujete k svätyniam bielych oblakov a nebu krásne modrému nehľadiac na našu pýchu. To vy sa premieňate na chlieb a vami vonia ulica a dobré dlane i srdcia ukrajinských žien. To chlebom a kadidlom spia prevoňané ulice Ľvova a nad neho sa z černe kovu dvíhajú biele duše básnikov. Ľvov, tvoje zákutia, nárožia a krása, kľukaté uličky do ktorých zamotali starobylosť ako do onúc. Na čelách tvojich budov vidím baránka, v uliciach hľadám tržnice a chrámy a kupujem si chlieb a knihy, aby duša i telo zasýtili svoje útroby. Oko sa sýti zakrútenými praclíkmi tvojich barokových fasád.
Ó, Ľvov, k tebe dvíham ruky podobná stĺpom nad pamätníkom padlých hrdinov. Okom sa opriem o Halič a hľadám tvoje zvony. Ktorých elipsy sa hýbu, ako sa na hladine vzduchu a zvuku rozochvelo nebo a sakrálny svet prehovára k človeku. A vo zvoneniach zvonov hľadám meno Elohim, počujem Som, ktorý som a všetky vznešené mená, chce sa mi prosiť – nie, neutíchajte, zvony! Lebo váš tep je na zemi pulzom života. A že som mŕtva pre nebo, odpusť mi Bože, dovoľ môjmu prachu slúžiť tebe, keď nadomnou ako žeriavy rozprestrú krídla tmavé ľvovské zvony a ich dunenie neprestáva: „Ľvov!“, „Ľvov!“, „Sláva vo vyšnych Bohu!“, „Ľvov!“
