A naozaj, zima bola vskutku takou vzácnou, že sa do nej dalo vstúpiť len raz do roka, len v jednom období, na ktoré bolo treba znovu počkať omamnú jar, oduševnené leto a jeseň s prvkami smútku a múdrosti z citeľnej blízkosti zániku, až potom nastane ona, krištáľmi vyzdobená truhlica – zima...
A keď som prechádzala po tom istom nábreží aj v častých zamračených dňoch, keď sa ten istý sneh premieňal na sivastú masu, pod ktorou celý svet splýval do jediného hmlistého oparu s nepresne určenými kontúrami predmetov a budov, až sa v tej melanchólii vynárali i nepresne vykreslené myšlienky...
...Všimla som si ju. Vznešenú budovu. Vykrojenú v priestore presným ťahom klasicistického architekta.
Bol to palác? Ďalšie zo sídel mestskej administratívy? Cárska snaha o parádu nábreží? Alebo továreň? A nemohla som uhádnuť účel tej svetložltej opustenej stavby, ktorá ako vznešený svedok čias zostala na protiľahlom brehu Malej Nevy a okolo nej prechádzala aristokracia, robotníci, bedári, vzbúrenci i vojaci, socialisti či futuristi, demokrati i skeptici, nadšenci i stroskotanci, zločinci i blahorodní... A ona stála.
Budovu konopných („peňkových“) skladov postavili roku 1772 podľa projektu A. Rinaldiho na tzv. Tučkovom bujane. Tak sa nazýval v ruskom folklóre zázračný ostrov z rozprávok a povestí. Na nábreží Malej Nevy – ramena mohutnej rieky, ktorá sa pri Petropavlovskej pevnosti rozdeľuje okolo Vasilievského ostrova vo dvoje, aby si opäť už v zálive podali svoje vodné ruky a splynuli do jednoty... Na tomto nábreží prevádzkoval sklady kupec Avraam Tučkov, ktorý nechal Vasilievský ostrov s Petrogradskou stranou prepojiť mostom, čo dnes nesie jeho meno. Drevený sklad s konopím, z ktorého sa vyrábali lodné laná, postavili na brehu rieky z dôvodov požiarnej ochrany – a nie nadarmo. Keď sklad vyhorel, postavili na jeho mieste kamennú budovu. A neprojektoval ju hocikto, ale vynikajúci taliansky architekt Antonio Rinaldi. Ten ju navrhol tak pekne, až na nábreží pripomínala palác, a tak stavbu začali mešťania nazývať „dvorec Birona“, podľa favorita cárovnej Anny Joannovny.
V mrazivom jasnom dni zapadajúce slnko osvetľovalo ulice riečneho ostrova. Oproti mne kráčal dav ľudí, ale pre ten jas som im nevidela do tváre, videla som len kontúry tmavých postáv, hlavy v hrubých lemoch kapucní, akoby kožušina okolo ich tvárí mala tvar svätožiary z ikon. Videla som čiapky, vysoké goliere kabátov, vlasy vejúce vo vetre a prežiarené v medenom slnku. Z úst každého človeka stúpala para – bol to dych prežiarený v tom neskorom popoludní ako dym z rozpálených vatier – alebo to takto horí ľudské srdce? Jedno bolo isté, tá para predstavovala život, tá para presvetlená zapadajúcim slnkom bola znakom života, ďalšieho ľudského života, jedinečnej bytosti – až som sa dívala na približujúcu sa masu ľudí predo mnou a dívala som sa na tie stĺpce pary: hľa, človek, hľa ďalší Bohom milovaný človek... Tak prebehol okamih v starej časti mesta, kde bolo všetko, každá priemyselná budova krásna. Aj sklad. Aj továreň.
Kedysi bola všade navôkol človeka prítomná krása. Každý úžitkový predmet bol krásny. Hoci – prečo vlastne? Načo bolo treba na pravekých keramikách vzor? Načo bolo treba vyrezávaný kostený hrebeň? Veď daná ozdoba si vyžaduje ešte viac práce, ešte viac zbytočne vynaloženej práce, veď sa rozpadne rovnako, ba bude sa s ním narábať ešte ťažšie ako s prostým nezdobeným predmetom. Ale načo to všetko? Načo kované náušnice s motívmi hadov, kvetín či býčích hláv. Načo to všetko? A načo vôbec náušnice? Vari je krása tak hlboko prepojená, zrastená s človekom? Vari je krása stopou človeka, jeho prejavom, jeho túžbou po harmónii, spomienkou na stratený raj? Na chvíľu človek pociťoval v srdci Krásu. Raj sa vrátil.
Krása mala vychovávať. Formovať skrze oko dušu človeka. Tak i klasicistický Rinaldiho sklad konopných vláken formoval nábrežie Malej Nevy a formoval i ľudí plaviacich sa či kráčajúcich okolo. Okrem konopných vláken sa tu skladovala symetria. Nahromadila sa tu harmónia. Nevedomky tam skladovali krásu.
Aké príznačné pre súčasnosť, že sklad chradne. Zbúrať ho nemôžu, no niet tých, čo by sa oň starali. A tak keď cencúle na tenkých vetvičkách stromov pripomínajú chvostové perá skleneného vtáctva, dívam sa na sklad. A neviditeľným konopným povrazom je k nemu priviazaná ľudská percepcia, ako koráb, ako loď, archa, ktorá spomedzi všetkých živých tvorov je jediná schopná preniesť Krásu.
