Pane, kto stráži Tvojich spravodlivých... Kto na nich myslí a kto im pomôže... Kto si skutočne nosí v srdci pamiatku na ich talent... Pane, veď my sme urazili Tvojich svätých... Veď my sme nepomohli Tvojim verným. A prach a bolesť a všetko zlé sa vracia... Pane, pošli im anjelov a ochraňuj ich.
V dolinách šťastia, v tých údoliach dní Ťa vzývam, Bože... Keď sa mi chce volať, aká je chvíľa radosti hmatateľná a večná. A že už svätosväte verím, že už svätosväte budem pokojná a a že už svätosväte na tú chvíľu nezabudnem, lebo si sa mi ukázal v hodinách radosti, za ktorú Ťa chválim.
Ale aký je človek prchavý a malý. Som to potom opäť ja, kto si zúfa. Kto si číta už napísané slová a znova a znova v nich nenachádza ducha, kto si číta knihy, v ktorých predtým nachádzal plnosť sveta – a dnes v nich opäť nevidí nič. A dnes sa opäť zatvorili stromy, nerozpráva ráno, mlčia agáty a liesky opodiaľ. Aký neverný je teda človek...
Pane, Ty prichádzaš do svojho a svet Ťa nepozná. Veď my Ťa vyháňame z umenia, ako sme Ťa odmietli raz v Betleheme. Veď to sme my, kto radšej pozabíjal deti, len aby sa nemusel stretnúť s Tebou... Veď to sme my, kto si v duši zadusí čistotu, dôveru a prostú nádej, len aby nemusel nasledovať Teba. Namiesto Teba prichýlime strach – čo bude so mnou zajtra... O rok... O týždeň... A s Tebou vyháňame bolesť. A chudobu. A poníženie. Plač. Hoci práve ním si nám požehnal. S akou radosťou sa utiekame k Tebe, keď opäť zaznie sladký madrigal. Ale keď tam nie si? Keď bezhraničnú vieru v Teba nikto neodobrí? Keď sa v mestách zase ozvú hlasy o časoch, čo sa vraj už zmenili... Vtedy Ťa, vznešeného, milujeme tak málo.
Podvečer som Ťa videla pri hviezdach. A chladný vzduch sa mi dotýkal tváre a šije ako dôverný známy. A my prechádzame cez obdobia života, ako sa chodí cez záhrady a komnaty na dlhých zámockých chodbách. A za posledným nádvorím si Ty. A skutočný súd, ktorý chápu nemnohí. Ach, veď takto zabúdame i sami na seba...
Niektorí z nás spievajú o pokroku. Vraj neutralita nadovšetko, nezaujatý prístup a demokracia... Vraj časy sa zmenili a Pán všetkých vecí, ten, čo stvoril aj tých, čo to tvrdia; vraj už nemá čo robiť vo verejnom živote. A snívajú o miernych trestoch a odpustia sami sebe. A pritom súhlasia s urážkami najčistejšieho Teba... A nevnímame bolesť poškvrnených riek. A utiekame sa k Tebe, keď cítime strach... Zmiluj sa nad nami, Láska, keď aj dnes prichádza na jazero noc a nik nedrží stráž...
A Tvoji verní majú bolesť. A svet sa ďalej zabáva. A kochá sa v sebe a obchodné reťazce sa krútia a politici prednášajú prejavy a hlasná hudba hrá... A pred Vianocami znie „Adeste, fideles“ a pred Vianocami sa spieva „Deum de Deo“, „Lumen de Lumine“ – a nik už nemyslí na pravého Boha z pravého Boha a na skutočné pravé Svetlo zo Svetla. Zas nevnímame Tvoje kroky v duši.
A už len v prvom slove Otčenáša Ťa spoznávame, Pane... Ako si sa zjavil. Ako Ťa neprijímame... A ako trpia tí, čo s Tebou bdeli. A Ty nám zosielaš krásu a svoje milosti... Požehnaj spravodlivých, Pane.
