Prechádzala som sa pomedzi domy ako tá, čo tu nemá čo robiť a nič nehľadá, len v ľudoch lásku a vieru starého Vilniusu. Čo je to vlastne národ? Ako je možné, že každý národ má svojho vlastného ducha, svoju vlastnú dušu, podľa ktorej ho rozoznáte, ako sa nedajú pomýliť odtlačky prstov, štruktúra dúhovky a gény žiadneho človeka. Prešli sme len niekoľko kilometrov za hranice a už sa mi brezy za oknom zdali iné. Už boli domčeky, dediny, mosty cez rieky iné, ako v Bielorusku. Až človek v duchu žasne a klania sa pred veličenstvom jazyka, ktorý staré národy považvali za dar boží – ako jazyk ovplyvňuje myslenie a myslenie následne srdce i dušu. A duša jednotlivca ovplyvňuje národ, v ktorom žije, ktorého osobitosť cítime, ako keď prechádzame cez gazdovské dvory.
Tak ma už inou dušou privítala Litva. Prítomnosť Poľska, Ruska a Nemecka naťahujúceho ruky pozdĺž Pobaltia, sa značne podpísala na jej charaktere. A akoby ma zdravil starý priateľ, ktorého i teraz ktosi postavil na briežky povedľa ciest, aby šiel vítať pútnikov; zjavovala sa na čistinách povedľa stád čierno-bielych kráv i úzkolistá vrbovka, aby mi oči ako večne prázdne nádoby naplnila krásou.
Popri rieke Neris rástlo rákosie a na brehoch povyše ďatelina obletovaná hmyzom ako najvzácnejší šperk. Počúvala som litovský jazyk a dívala sa na plavé vlasy litovských dievčat, hoci ich už nič výzorom neodlišovalo od západného, liberálneho sveta. Tento podivný liberalizmus – všetko bez pravidiel a všetko bez hraníc, zobral aj Litve jej vlastnú tvár a síce s rekonštruovanou dlažbou, noblesnými kaviarňami a informačnými tabuľkami, sa Vilnius začína podobať na všetky hlavné mestá a všetky stolice; akoby chcela moc liberalizmu povedať – i tadiaľto som prešla. Hľa, i toto je moje kráľovstvo.
Všade sme boli, Pane. Všetko videli. Keď sa dívam na rozorané a do posledného grúňa využité polia, keď sa dívam na človekom už dávno prebádané, vyrúbané a znovu vysádzané lesy a keď počujem v lesoch kvíliť už dávno ulovenú a vyhubenú zver. Každú piaď zeme sme prešli, všade nachádzame stopy po sebe – naše zvyšky, naše dejiny, náš odpad a naše osídlenie... Len Teba jediného sme nenašli. Skryl si sa srdciam nevidomým a dal si sa poznať ľudskej duši, zažiaril si v nej ako svetlo meniace sa na vodu, z ktorej možno piť po všetky veky vekov. A ak sme ťa nenašli na vrcholkoch hôr, pri mystických východoch slnka kdesi v pustatine, ak sme ťa nenašli v starých obetných kameňoch a zvetralých útesoch, či v soškách božstiev s priúzkymi či priširokými tvárami – je to preto, že žijeme v Tebe, v Tebe samotnom ako v bytí, ba dokonca sme ako hriešnici podobní parazitom, či skaze na Tvojom svätom jevstvovaní. Aký je človek čo ako blízky múdrosti kníh a genialite a poriadku argumentov chudobný, ak nemá Teba, ak mu v duši nežiari Tvoja láska – podobný chladnému svetlu fosofru, hlbokomorských rýb, svetlu nerastov a mesiaca, ktoré len sotva nahradia životodarné slnko. Ach, slnko! Denne sa dívame na jeho prastarú tvár a ono na nás. Koľko pokolení už takto videlo, koľko ľudí, celé myriady skrz tisícročia, epochy a veky a nebolo ani jedného, čo by sa podobal druhému; tušiac len v náznakoch v tvárach ľudí najrôznejších kontinentov pôvodnú tvár Evy a Adama. A predsa nás ako nesmrteľný svedok čias sleduje slnko. Sme pred tvojou tvárou nič, vznešené slnko nad pastvinami; mohutné slnko, ktorého zatmení sa báli staré národy – len kosti a prach a ani toho v kolesách času viac niet. Sme nič, ak nás nenapája Tvoja milosť, Tvoja láska, Tvoj pokoj a Tvoja nádej; nie sme, ak sa nás nedotýka Tvoja hudba, hudba anjelská, taká odlišná od chaosu a prózy tejto zeme. To možno len poéziou sa v podvedomí dotýkame Tvojho čela; vznešeného čela a plášťa Tvojich anjelov a nevieme viac, než len z hliny jazyka uhniesť zopár slov, vypálených vlastnou bolesťou a láskou, ochotu k dobru a prácou.
Tá hudba nás pozdvihuje k výšinám. Už dávno pred vynájdením lietadiel či rakiet sa človek dostal nad oblaky. Gotický človek to veľmi dobre vedel, keď sa v chrámoch priblížil do cherubínskych sfér. Do sfér, ktoré dnes každodenne vidíme z okien lietadiel, a predsa nie sme dostatočne naplnení údivom a vidíme miliónkrát viac, než naši predkovia nikdy neopúšťajúci svoj rod a pole... No predsa je napriek množstvu dojmov naše umenie najslabšie a hluché. Pane, rozbili sme hudbu kameňom, už iba zbierame jej vznešené črepy. Tak zašlo sochárstvo, genialita toľkých mozaík, sôch a chrámov, genialita gotickej maľby a ikony. A čas sa nám leje cez prsty ako čaj či riečna voda a nezachycujeme z jeho bohatstiev nič, vôbec nič, ak nám nevládneš Ty.
Ruiny, ktoré zanechal boľševizmus z kostolov, premených často na skládky obilia či dokonca družstevné byty.
Bývalý prezidentský palác v Kaunase, keď sa roku 1919 pri boľševickej okupácii Vilniusu, stal dočasným hlavným mestom Litovskej republiky.
A tak sa dívam na chrámy starej Litvy, kde si sa zjavil svätej Faustíne Kowalskej, kde v obrazoch Panny Márie z Trakai, kde v náručí Matky Božej Ostrobramskej hľadíš na svet ako dieťa, akoby si chcel ukázať, že práve takí máme byť po celý život. Bože, neodchádzaj z našej duše – buď v nej pánom, a nie hosťom, veď dôverne poznáš každú jednu z nich, ktorú si nosíme v hrudi. Niet nížiny, kde si nebol; niet oblačného rána, v ktorom by si nestál naplno prítomný; niet mraku, o tvare ktorého by si nevedel; niet hudby, ktorá by predtým nebola u Teba, aby si ju napokon nezoslal do skladateľovej duše. A do sŕdc všetkých – lebo hádam i láska je hudba, lebo symfóniou je i život a jeho milosrdná sila sypúca sa na nás ako piesok v saharských búrkach. A my jej nastavujeme tvár a vieme, že i anjeli sú hudbou, veď ako často sú zobrazovaní s nástrojmi a práve oni spievali nad Betlehemom – a my jej nastavujeme tvár a prosíme, daruj i všednému dňu hĺbku. Daruj nášmu hnevu rýchlu smrť a večný život láske a Tvojej prítomnosti v nás. Veď ako inak by som mohla milovať, zazrieť nad višňovým sadom letieť sojku a ako inak by som ešte mala silu žiť.
