Nad mestom sa vypínal hrad a v ňom átriá čakajúce na letné slávnosti a rôznorodé predstavenia, kaviarne volajúce po hosťoch, kde sa ako perly v priesvitných pohároch leskli bublinky minerálok a kde sa prinášali kávy v malých porcelánových šálkach, aby po nich prišiel smäd a to zvláštne škrabanie v hrdle, čo nútilo hostí, aby si ešte čosi objednali z jedálnych lístkov v mäkkých kožených obaloch. A zdalo sa, že vo svete už nič nefunguje, všetko sa rozpadá a kostoly sa vyprázdnili. A predsa ešte tam, kde si to žiada trh, funguje poriadok – hostia si objendávajú a čašníci prichádzajú v čierno-bielom odeve ako bociany a ako vytúžené bytosti, ktorých prívetivosť trvá len niekoľko sekúnd a vzäpátí na vás zabudnú, ako zabudli na tisícky hostí, čo sa im premleli pod rukami. Obrusy na stolíkoch sa dvíhali vo vetre ako krídla labutí vzlietajúcich z hladín a slnečné poludnie bolo prerušované blýskaním fotoaparátov a smiechom turistov nosiacich svoje čierne a strieborné poklady na krku akoby to boli medaily či vizitky svedčiace o živote. A ukazovali prstom na obzor, dívali sa na hory lemujúce okraj priestoru, kam ľudské oko dovidelo a hľadali, ktorým smerom je more, ktorým Rakúsko a ktorým ich domovina a dívali sa na ľudí v uličkách starého mesta rozprestierajúceho sa pod nimi.
A v starom meste sa zmrzlinári a predavači suvenírov láskavo dívali na každého zákazníka a mamičky s deťmi a unavené dievčatá si v kratučkých nohaviciach sadali do kúsku tieňa, čo vrhala na svoj podstavec fontána a staromestské stromy. Ľudia sa dívali na trojmostie, arkády a budovy a hľadali, čo z toho postavil J. Plečnik a ako jeho architektúra pristane hlavným mestám. A v podvečer sa Ľubľana rozoznela klarinetom a v ďalšej ulici zas gitarou a pouličnými spevákmi a na námestí sa konal protestný koncert a akási demonštrácia, v ktorej spievode sa niesli tancujúci mladí ľudia ochotne pózujúci pred objektívmi prekvapených turistov.
Ráno slnko dôkladne ako starý manuskript prezrelo celé mesto. Vošlo do okeníc, hotelov a bytov, do ciest spájajúcich mesto s okolitými dedinkami, nazrelo do výkladných skríň a do srsti pouličných mačiek, vsiaklo do kovových stánkov na trhu, aby potom zostali rozpálené po celý deň. Bol to Balkán, a predsa nie Balkán. Bola to slovanská krajina, a predsa som v nej nachádzala málo slovanského. Znamenia zverokruhu, fontány, pomníky a ornamenty... Fotogenické uličky, pastelová dlažba, chrumkavé kornútky zmrzlín a batikované tašky z výkladov... A slová, ktorým som rozumela a radovala sa z ich osobitosti a zvláštnosti a z toho, ako zneli môjmu uchu.
Aj taká bola Ľubľana. Mesto, kde sa na mňa usmial šofér autobusu a kde som sa radovala, ako blízko je to odtiaľ do každého kúta tejto malej zeme, ako je blízko odtiaľto Viedeň i Terst, i Chorvátsko, ako vtlačila tomuto mestu svoju pečať habsburská monarchia... A predierala som sa ako cez ťažký záves cez ulice mesta a objavovala ich zákutia.
A mesto stálo. A ja som kráčala po ňom ako po prestretom plášti. A ja som sedela na jeho schodoch a lavičkách ako zavše sedávame na skalách a vyvrátených stromoch v prírode. Až ma napokon povolala prírodná krása tejto krajiny a zavolala ma smerom do jaskýň, lesov a húštin... Kde niesli srnce na parohoch stmievanie a krásu a kde sa hviedzy leskli ako jazmínové kvety v poludní. A kde všetko voňalo Adamom, hĺbkou a večnosťou omnoho viac než v mestách.
V slovinskom etnografickom múzeu v Ľubľane
So slovinským básnikom Ivom Frbežarom
Pozostatky rímskeho mesta Emona na mieste dnešnej Ľubľany
Budova knižnice podľa architekta J. Plečnika
