Sú mestá, ktoré sú malé a nezakryjú to. Sú aj také, ktoré sa rozrastú, ale stále na nich vidno malomestského ducha, ktorý z nich trčí ako chlapec z krátkych nohavíc. Sedemdesiattisícový Luxembourg, známy z hodín geografie a pexesa s vlajkami, je iný. Atmosférou západnej metropoly pripomína veľmi múdre drobné dieťa. Až by sa človek najradšej pozeral na hmly, mosty ako vyplazené jazyky a mlčanlivé tóny opevnenia, ktoré z Luxembourgu spravilo introverta medzi európskymi hlavnými mestami.
V živote som nevidela krajšiu banku. Spoza nádherných kučeravých hláv stromov, ktoré vyzerali ako veľké brokolice, vykúkala a tvárila sa, že je vežičkou Smolenického zámku. Nebola. A listy bukov a hrabov okolo nej pripomínali padajúce mince.
Na vŕšku Kirchberg sa nad mestom ako zhmotnená nadnárodná idea európskej spolupráce vyníma „Europacity“. Sídli tam sekretariát EP, finančné inštitúcie, súdy, galérie moderného umenia, svetové organizácie... Až sa niekedy z okien týchto vysokých budov namiesto bielych vtákov na parapetných doskách zatrepocú papiere nekonečnej byrokracie a presne ako uzimené nočné vtáky z týchto budov vychádzajú za tmy byrokrati a na kravatách majú uviazané ráno...
Amerika vedela oceniť, čo narobí s človekom mramor.A červená švédska žula, z ktorej urobili anjela nad pomníkom padlým americkým vojakom. Tento držal v ruke meč a tváril sa neskutočne odhodlane. Anjeli vojny majú len pramálo spoločné s tými, akých si vešiame na vianočný stromček.
Z vojakov sa stala biela armáda krížov a dávidových hviezd. Tak ležal Arstitte Bicci, Day Turner, Conrad Narice a dlhá anonymná retiazka mien. Separovane od nich ležal sám generál Patton. A skutočne sám...
Na luxembourskom cintoríne na mňa doľahla jeseň. A ako veľké rebrá vzdielenej veľryby alebo tenké medúzy nadomnou viseli mraky. Zjedli ma a ja som Jonáš. Stromy svietili akoby na ne v noci Boh rozsypal na veľkom strúhadle nastrúhané svetlo.
V parku pri rieke Pétrusse som našla dvere - nedvere. Chcela som zaklopať, nešlo to. Chcela som vojsť, nebolo kam. Chcela som ich zabuchnúť, nebolo ich počuť. Chcela som nakuknúť cez kľúčovú dierku, nič som nevidela.
A keď som nadránom opúšťala Luxembourg, mala som pocit, že za sebou počujem kroky veľkovojvodu. Až som sa bála otočiť, aby som neporušila hmly, mosty, útesy, zhasnuté stromy a tehly tohto mesta. „Budem ťa volať Luxi,“ chcela som povedať Luxembourgu, aby som mu vyjadrila, ako veľmi si ma opantal. Smerom do Francúzska som Luxiho opustila. Zostal tam na prahu Ardén, so svojou chaotickou Lëtzebuergesch, sídlami inštitúcií a belgickou čokoládou. Luxi si to môže dovoliť. Lebo aj tak mnohí iba mávajú rukou, čo sa už v takom zastrčenom malom meste dá vidieť.
A celkom nakoniec som si všimla predierkované listy na zemi. Niekto ich štikol a vlak, ktorý sa uberal do jesene a do toho, že všetci sa čoskoro staneme minulosťou ako armáda amerických mramorových krížov, sa neodvratne pohol zo stanice. Volalo sa to dospievanie a ja som v ňom už nebola čierny pasažier.
