Ako sa len zmenilo mesto, keď ešte po jeho hlavných cestách tiahli vojská Mongolov, keď tadiaľ utekali a dekréty udeľovali uhorskí králi, keď prichádzali zemetrasenia a požiare a nad Záhrebom stále znel tenký, a predsa mohutný hlas zvona z katedrály Nanebovzatia. Keď tadiaľ tiahli Turci a ženili sa grófi a o pár storočí si obrodenci viazali červené stužky... A Panna Mária zostala.
Prežila požiar a prežije aj túto dobu, keď sa Záhreb naplnil plagátmi s dvanástimi hviezdami – ale neboli to už hviezdy nad hlavou Božej Matky, ani tie okolo hlavy svätého Jána Nepomuckého, ale plagáty signalizujúce nové panstvo zjednotenej Európy. A i keby jej vzácny, zlatými plaketami ozdobený obraz zobrali, i keby zbúrali podivuhodnú kaplnku v podchode pod Kamennou bránou, i keby zbúrali mariánsky stĺp, katedrálu, celé mesto i krajinu, čo je jej zasvätená... Tak Panna Mária trvá.
A Panna Mária i tak bude, ako sa nedá strhnúť mesiac z oblohy a ako sa nezmení pravda a podstata vecí, hoci by ľudia na zemi vo svojich smrteľných ústach tisíckrát hlásali lož.
Mesiac teraz svieti v porcelánovom splne a osvetľuje Chorvátsko. Posväcuje Záhreb, túto metropolu Božej Matky, tento národ grófa Mikuláša Zrínskeho, básnikov a moreplavcov, tento národ srdečnosti a národ obchodu, ktorému vo viniciach zreje víno a kvitnú záhony jemných levandúľ.
Zo starých kúrií zazneli trúby, hoboj a potom podmanivé sólo huslí, tej zvláštnej milosti hudby, ktorá až citeľne plynie a tak podivuhodne spája emóciu, skúsenosť, krásu i matematickú presnosť, čo sa preliala do srdca skladateľa a potom opäť do hudobníkov, akoby táto reťaz milosti v notách nemala zaniknúť.
Na zaplnenom námestí bána Jelačića som videla medzinárodný folklórny festival, kde práve vystupovali nadaní a plní života Slováci z Jelisavca. Bolo to najkrajšie vystúpenie večera. Veľmi ma dojalo, koľko ľudí zostalo na námestiach až do noci, kým sa festival skončil. Tak všetci milovali folklór.
Chlapci zo Strážnice ma vysadili na cimbal.
Diváci záhrebského folklórneho festivalu o desiatej večer.
Ach, Záhreb, Záhreb... To my sme ako rímski vojaci, čo si delili Kristov plášť, losovali sme každý aspoň o franforec kresťanstva, aby sme potom z jeho výdobytkov ako celá spoločnosť žili a doteraz sa ohrievali pri uhlíkoch utlmeného ohňa. Keď sme sami Krista ukrižovali a potom len brali plody stromu, no nemali už nič z poctivosti generácií pred nami. A Panna Mária trvá.
Jej svetlo žiari viditeľne v podchode medzi Radićovou ulicou a Katarínskym trhom a ľudia sa prežehnávajú alebo nachvíľu pokľaknú v laviciach, keď prechádzajú okolo. Oltár i Panna za mrežou je obklopená tabuľkami s nápisom Hvala Ti.
Hvala Ti, Majko, za sina...
A meno Tej, čo mala Boha už nie okolo seba a nad sebou, ale v sebe a nad zemou v lone nosila malého Krista, čo na seba vzal ľudskú podobu i podobu nenarodených detí, ktoré zabíjame. A Panna Mária trvá. Jej meno vzývajú tak sladko: Majko, Majko...
Ku smetným košom prichádzajú zhrbení starkí, či zúbožení ľudia a hľadajú v nich plastové fľaše a plechovky, ktoré by mohli odniesť do zberných surovín. Aký to kontrast, keď pred hlúčikom vysmiatej sviežej mládeže zastane zhrbený človek a prosí ich o dopitú fľašu vody. A nemá nič z ich túžob presvedčených o vlastnej dokonalosti a nutnosti žiť. Vtedy človek s prosbou o odpustenie za všetko, čo má a za čo toľkokrát zabudol poďakovať, za všetok čas, kedy nechcel bez reptania slúžiť, predstúpi pred Božiu tvár. A Panna Mária trvá.
Jej modlitby budú naveky orodovať za nás, za hriešnikov... S dušou omnoho krajšou, než vie vyjadriť akékoľvek mariánske miesto. A ako sa zjavovala v podobe rannej hviezdy námorníkom, tak sa zjavuje i našim dušiam po búrkach života. A naveky zostávajú zapísané v nebi u Boha – všetko, čo je, a bolo, všetky modlitby i tie zo záhrebských tabuliek pod Kamennou bránou: Spasi, Majko, moje djece... A naše kroky oťažievajú a duša poznáva, že žije len z toho, čo dá druhým a čím sama seba prekoná. A na oči padá únava ako tma na zhasínajúci Záhreb nadránom. A Panna Mária trvá.
