Počúvaj stvorenie, ako sa v hĺbkach pod tebou ktosi teší zo spánku húsenice, o ktorej nemáš tušenia, že zarovno vníma a počúva bolesť Mesiaca v mrazivých nociach, že ľutuje studne unavené zo stáročného rozdávania a cíti i bolesť kontinentov, ktorým puká srdce medzi Európou a Amerikou, aj bolesť z každej tvojej myšlienky, ktorá je nepokojná či zlá.
A ako len pomaly tušíš o starobe kameňov, o detstve vetvičiek v korune agátu pri južnej ceste – tak ešte menej vieš o druhých srdciach a o tom, čo všetko sa deje v dnešný deň. A vedz, že smerom na východ sú národy, ktoré dnes prežívajú sviatočný deň, lebo sa im narodila Spása a Boh sa im zjavil v Betleheme.
Teraz sa utíš a teraz počúvaj, ako sú aj iné srdcia, v ktorých je omnoho, omnoho viac lásky. Že sú i iné oči, nazerajúce na svet bdelo; ktoré ho cítia v každej jeho sekunde a vo všetkých krajinách... Že sú aj oči, ktoré vnímajú každý deň, akoby práve dnes prebehlo stvorenie a každý strom bol nový a táto zima prvá a nekonečná, akoby po nej ani nemala nastať jar. Že sa dotýkajú dubových listov na zemi ako najvzácnejšej látky. A ako poznajú svet, tak cítili i jeho sestru, Ničotu. A v duši sa im narodilo čosi prekrásne.
Pane, odpusť nám, že pre tvoj svet robíme tak málo. Pane odpusť nám, že ho tak zle spravujeme. A z modlitby a z lásky a z toho údivu nad stvorením ujdeme tak rýchlo, akoby bolo letnou búrkou, čo vyšumela opäť do ticha... A pritom náš život neprestal existovať, pritom ho nesieme a pritom sa v našich vnútrach v najpodivuhodnejších tvaroch kľukatia vlásočnice a biele objatia rebier chránia srdce. A ktosi dnes v Teba uveril, v Teba, v pravého Boha a ktosi šíri Tvoje slová a nemá iného želania. Aký výnimočný svet si nám zveril. A všetko, okolo čoho sa krútime, je ľudské, celý sme si ho vysvetlili akoby bol ľudský; akoby sa všetko dialo iba kvôli ľudstvu. A tí, čo sú na tribúnach sa tvária, že najdôležitejší je ľudský život – ale naozaj? Veď my aj sami seba zle spravujeme.
Och, o koľko sme len hlúpejší, než traja králi, vznešení mágovia z východu, ktorých ešte Francúzi nazývajú Rois mages a Gréci „magoi“; keď Ťa nachádzame v dejinách, v Písme a v každom dni, a predsa podľa Teba žijeme tak málo. A stretávame sa a pracujeme jeden vedľa druhého, akoby si nebol medzi nami.
Odišli svietniky. Od nás do iných rúk, k iným ramenám a k iným srdciam. A svietnik milosti sa preniesol k iným národom z nej, vznešenej Európy, z nás jednotlivo, čo sme nesplnili svoje poslanie.
Kráľovná Krása, ty, ktorá panuješ spravodlivo a každého omilosťuješ zo svojej podstaty, premeň nám duše. Tie, ktoré zachycujú tak málo z trvalého zázraku stvorenia.
