zlatnúcimi poľami jačmeňa a pšenice a ako nám pred oknami ešte kvitne baza a z agátov sa v noci ozýva volanie mladej sovy – myšiarky.
Ja už som nechcela, aby mi život dráždil zmysly a narážal svojimi mocnými príbojmi o brehy mojej duše – a predsa sa tak stalo opäť, a keď som sa sama seba pýtala, či to nie je moja vlastná neukáznenosť, našla som Moravu, Moravu Božou milosťou prestúpenú.
Našla som Moravu ako liek, Moravu mladú ako život a múdru ako smrť. Moravu obrastenú zvonením zvonov, Moravu ako miesto beznádeje prekríženej s nádejou, Moravu Božích múk a Božieho vzkriesenia, Moravu klasov a Moravu vína, Moravu búrkových mračien a jasna prepaľujúceho oči, Moravu kvitnúcich stromov, svahov a rovín, Moravu s bielymi škvrnami skál na telách kopcov, Moravu zvoniacu sklom fliaš naplnených vínom, Moravu, kde sa sudy skrývajú v pivniciach ako väzni a Moravu, z ktorej v 50. rokoch vzišli skutoční väzni mučení za vieru.
Morava kniežacia, kráľovská i dedinská. Morava prikrytá zlatom slnka aj tisíckami frieb. Morava ozývajúca sa v piesňach a mlčiaca v starých mohylách, Morava známa a Morava zabudnutá. Morava, ktorá je v dušiach všetkých Slovanov, Morava vo vínnych pivniciach znesená pod zem a v kostolných vežiach vyzdvihnutá k nebu, Morava hrdinská i Morava spiaca. Morava okolo mňa, Morava vo mne...
Našla som Moravu.
