S akou len vznešenosťou sa tu ako dlhé sivé vlasy pomedzi krajinu vinú diaľnice, v krajine, ktorá je až priveľmi obdarená krásou, že každý kúsok močiara, polí a hájov by stál za predlohu obrazu maliarom a do konca života by ju v jej celosti neodkázali vyjadriť. Krajina, ktorá je až priveľmi obdarená martýriom a utrpením a bojom za vlastný jazyk, tiahnúcim sa už niekoľko storočí; že je nutné za všetky tieto skúšky a dary Bohu ďakovať – a tak sa nad ňou dvíhajú chrámy zlaté ako rúno pšenice a nad ikonostasom bdie boží anjel nad touto už dávno, dávno milovanou zemou.
Brezy ešte veľmi dlho tenké a štíhle ako sviečky v chrámoch pre najnemajetnejších, robili ešte dlho vznešený tichý sprievod, podobný azda len ďateline a poliam, ktoré už v tichosti odovzdali obilie a teraz ticho dýchajú časom nie ľudským, lež Božím. Ako ubiehali kilometre, krajinotvorcovia vysadili po boku ciest mladé smriečky a ešte veľký pomník do tvaru zubra, vznešeného symbolu tejto krajiny, aby sme si pripomenuli monumentálnosť a ohrozenosť bieloruskej zeme. Aká rozmanitá je zem, ktorú stvoril milosrdný Boh a ľudské srdce sa zamilovalo do týchto nekonečných rovín, iba s temným náznakom smrekového či borovicového lesa za obzorom.
Rovnakou rozľahlosťou ako krajina, ma prekvapil aj Minsk. Vznešené mesto s nesmierne čistými ulicami a ulicami duší v ľuďoch. S bielymi chrámami, ktoré sa ako spanilé volavky s dvoma vežami ako krkmi, týčia nad riekou Svislač.
Chcelo by sa prísť a pobozkať na čelo sladučké ovocie bieloruskej reči, pravoslávny kríž, ktorý sa po takom nesmiernom a pre dnešnú generáciu smiechu už nepochopiteľnom utrpení; opäť týči nad bieloruskou zemou. A týči sa pri cestách, na cintorínoch, týči sa v mestách, kde sa spolu s početnými rímsko a gréckokatolíckymi chrámami vznášajú k nebu prosby tých, ktorých Boh premenil na svoj obraz a čo sa na údiv a zlosť tých, čo by to radi nevideli; narodili znovu z Ducha.
Večerný Minsk a august sa zrkadlili na hladinách Svislače. Tadiaľto už mnohokrát kráčali tiché nohy básnikov, ctihodné nohy maliarov krajín a zátiší, či ťažké vojenské čižmy a tankové pásy tých, čo chceli túto krajinu zrovnať so zemou ako pováľaný brezový háj. No namiesto toho na rieku a na naše vlasy padá Božie striebro, Minsk stojí ako Rím a v jeho metre sa denne prevážajú ľudia ako sviece s plameňmi plavých, bieloruských vlasov.
Minsk prekvapuje svojou rozlohou, novou výstavbou tíšiacou rany neutíchajúcej bytovej otázky, prekvapí dlhými bulvármi, prospektmi, parkami a kamenným cirkusom vypínajúcom sa dôstojne do šírky pri Víťaznom námestí. Prepriahajú sa nad ním podvečer povozy bledofialových oblakov a až do obchodov a ulíc doznieva spev zrejúcej kukurice z polí a zvoncov čierno-bielych kráv.
Tu v tomto veľkolepom meste stojím a prosím, Pane, za všetky tie železné chvíle – a ako ich býva mnoho! – keď vnímam viac seba než Teba, keď neviem dopriať druhým a neradujem sa z nich... Ach, koľko špiny. No až na týchto cestách so slobodou vo vlasoch, cítiaca pod bruškami prstov opäť živú hrubú kôru stromov, viac cítim Tvoj majestát – a koľkokrát sa predtým kochalo v sebe a bolo mäkké k sebe moje vlastné ja! Minsk sa zatvára pred nocou ako kvet.
A pri zjemnelých tvaroch písmen bielej azbuky sa vinú cesty a privíjajú si na hruď krajinu ako dieťatko. Už čoskoro uvidím, ako sa na obzore vynoria rytierske veže bezpočetných sídlisk a žeriavy podobné ramenám vahadlových studní s údivom dvíhajú k nebu skalopevné kamene. Skončí sa kraj polí a lastovičiek, aj na samom konci augusta bdejúcich pod širokými strechami stodôl, skončí sa kraj vidieka a jazier s rybármi ako trstinovými anjelmi utkanými z ticha na brehu. Ešte sa k sebe privinú v pároch umiestnené kotúče poviazanej slamy, ešte sa rozstrapatí čierna v korunách košatých borovíc. A už tu bude Minsk, rozľahlý a predtým pre mňa taký tajomný Minsk... Minsk – a už vidím znovu zvony ťažké ako plody stromov vysokých veží, čo urodili zvuk a lásku k Bohu a teraz dozrievajú nad mestom. A čo urodili Boží pokoj, aby sa teraz ukladal, do mojej, i vašej duše.
