Piesok a rozdrvené schránky ulitníkov, bývalých kameňov a skál sa lepili na päty a pod klenbu chodidiel. Až sa nechcelo veriť, že to, po čom stúpa teraz moja noha, sú v skutočnosti skaly rozdrvené na prach, ako sa to napokon deje aj s človekom, ktorý sa iba na tejto strane života nechal pomýliť predstavou o vlastnej pýche, vzbure a sile.
Tak teda také bolo Bulhrasko. Strážené palmami a rozkvitnutými agátmi. Strážené mocnými kmeňmi topoľov striebristých, v ktorých sa zahniezdili škorce. Strážené skalami, ktoré ako hradby obkolesili na Zlatých Pieskoch bulharský breh.
Padali na nás prúdy veľkorysého slnka. Prikrývali ľudskú kožu, aby si z nej odniesli bielu, darovali jej pigment a ľudskú myseľ opantávali horúčavou poludnia. Neskôr sa pridával chladný vietor, ktorý ako ľudské city v hrudi dvíhal opäť vlny a hnal ich až na breh, aby sa dotkli kmeňov zvalených stromov a na znak obetavosti a pominuteľnosti života vyniesli na breh prázdne schránky po ulitníkoch.
More sa javilo z diaľky ako opar alebo ako modrá, až šedivá pláň pod nebom. Ako stromy na medziach povyrastali na obzore rybárske lode a prieskumná loď armády sa ako traktor vybrala pomalým tempom na svoju púť. Vlny pripomínali nedoorané brázdy a čajky a iné dravce živiace sa mäsom z rýb sa podobali myšiakom krúžiacim nad lúkami. Čierne more, nazývané Grékmi ako Euxeinos Pontos, more pohostinné, napokon ani nemá od černozeme ďaleko. Čiernomorský obzor otvoril svoje biele klasy vĺn a ľudský zrak sa vydával na žatvu, ktorá mu takto ponúkala celé stohy a bohatú úrodu krásy a svedectva o veľkosti Božej.
Pomaly prichádza k Čiernemu moru večer. Mesiac sa podobá na motýľa, ktorý sa prišiel napiť z hladiny osvetleného mora a k nohám vĺn schádza vietor a chlad. Samotné vlny potom zídu k pobrežiu, podobne ako chorí a zúfajúci si k nohám Krista Pána a more si sadne ku chodidlám zeme ako Samaritánka k okraju studne, aby počkalo, až raz príde Pán. Mesačné svetlo sa chvelo a vznášalo nad hladinou ako kŕdeľ mušiek. Až by ho chcel človek pohladiť a vyrovnať večnú krivdu vĺn, záhyby mora a šikmé zrkadlo hladiny, ktorá na sebe niesla náklad lodí a všetkých ľudských hriechov vezúcich sa na nich.
Topole striebristé odpočívali opreté o súmrak. V ich korunách hniezdil škorec a na koreňoch sa v okamihoch svetla vyhrievali jašteričky. Akou záhadou je svet Boží, v ktorom nezostáva bez povšimnutia posledný vlčí mak odvíjajúci svoje krepové lupene na okrajoch bulharských ciest, v ktorom sú dobre strážené a presne spočítané vtáky na stromoch zamaskované tak, že ich nikto nezbadá, všetky čiastočky fotónov prechádzajúce popred ľudský zrak a cesty uložené v hĺbkach lesov a hájov ako zlatý vlas na hlave vševedúceho starca. A v okamihu, keď sa na bulharské údolia i pobrežia skladá hmla a v okamihoch, kedy hmla stúpa a na stromoch sa objavujú mladučké zelenobiele čerešne; v tých všetkých chvíľach vie Boh o minulosti i budúcnosti ľudskej duše, o každom trápení, o každej modlitbe, pri ktorej býva človek azda i šťastný, lebo niet krajšej veci na zemi než rozhovor s Pánom.
Vtedy sa premieňa ľudská duša a vraví – Buď zvelebený, stvoriteľ mora a riek, Pán ľudí i Pán rýb naháňajúcich sa na dne mora.
Napokon sa za nás v Bulharsku modlili v kláštoroch za Velikým Tarnovom zvony. A bolo to to najkrajšie, čo sme na ceste balkánskou krajinou mohli počuť. A hlas zvonov, vydvihnutých až ako ľudská túžba a láska k výšinám neba, je jednou z najkrajších rečí na zemi. Medené zvony vraveli - sláva buď na výsostiach Bohu a ešte - teba milujeme, Pane Ježišu. Tie slová, ktoré tak veľmi chýbajú perám súčasného sveta.
