Z jedného z mnohých petrohradských „chaussée“ nás vyzdvihol autobus a cez ulice nosiace mená Engelsa vysoké žeriavy z rozostavaných sídlisk nahradili vysoké borovice. Človek si na to akosi zvykol a z lásky ku krajine by to prepačoval a prehliadal – ulice nazvané po vrahoch a ich nedotknuté pamätníky, akoby sa ešte čakalo na návrat režimu. Ako bizarne pôsobí Lenin povedľa námestí so zničenými a nikdy neobnovenými chrámami, ako zvláštne pôsobí jeho plaketa na našej univerzite vynímajúc sa spolu s reštaurovanou červenou hviezdou – akoby práve pod vlajkou onoho režimu neboli rozstrieľaní a donútení k emigrácii najvýznamnejší vedci, umelci a duchovné osoby. Až sa zdá, že po toľkej nechuti mnohých k týmto symbolom je až nepredstaviteľný zázrak, ak by raz tieto symboly zmizli naozaj, ak by táto krajina bola úplne kresťanská. Ak by Európa bola znovu kresťanská, ba ak by sa na kresťanstvo obrátili i iné náboženstvá... Boli by sme vôbec takú radosť schopní uniesť? Uniesť svet, kde niet nepriateľa, aby človek konečne pochopil, že jeho najväčším nepriateľom je hriech v ňom samotnom.
Pod baldachýnom nízkych mrakov sa vinuli široké a prázdne diaľnice. Taká bola cesta do Priozersku, olemovaná sosnami a listnatými stromami a jazerami, na ktoré sa díval človek s túžobným očakávaním, či sa pri nich nemihne rosomák či los. Zastavili sme v jednom z kláštorov s centrom pre liečbu závislostí, kde ľudia ubolení životom v tichosti lesa, šumení vetra a vôni borovíc a v starostlivosti duchovných prichádzajú odrezaní od vonkajšieho sveta opäť sami k sebe a k Bohu.
Potom nás už v prístave ako starý colník prehľadával vietor. Nevynechal rukávy, vrecká a golier, siahol do každého kúsku odevu. A potom sa už pristavil „kater“ Meteor a utekajúc po vode ako bazilišok nás odnášal na vytúžený ostrov.
Ako k tebe pristúpiť, Valaam. Rozprávajú o tebe ako o severnom Athose, a ja sa spolu s nimi nadchýnam tvojimi starými dejinami, ale i dejinami novými, keď v tebe mníšska tradícia mohla prežiť len vďaka fínskemu záboru, hoci na to obdobie len sotva počuť pekného slova. A veď práve vo Fínsku mohol byť založený nový Valaam, aby tam mnísi prečkali sovietske časy a mohli sa začiatkom 90. rokov opäť vrátiť do vlasti. Tzv. „rafaelovská“ ikona Valaamskej Božej Matky stojacej na oblaku doposiaľ zostala v novom Valaame vo Fínsku.
Koľko som počula o tvojich starcoch, o všetkých, čo sa odobrali ku tebe a do teba, o tom, ako sa ľuďom zázračne na tebe vrátil zrak a koľko sa rozpráva o tvojich znamenitých spevoch.
A odrazu ku tebe prichádzam ja, iba ja, a nič sa nedeje, hoci sa vlastne deje všetko, veď v tvojich záhradách sa rodia veľké jablká, nad nimi žiari jesenné slnko a zem visí ako zázrak v prázdnote vesmíru a dosiaľ nepadla, hoci tak často padáme my. Na tebe sa odohráva zvláštne bytie i nebytie, keď sa sami sebe len zdáme a táto chvíľa vzápätí mizne do minulosti, ako celá návšteva Valaamu, ba ako celý kláštor, ktorý kedysi nebol, keď navôkol stáli len tieto úctyhodné jazerom obmývané skaly a ako raz znovu nebude nič, len Božia sláva. A predsa otváram oči a predsa predo mnou stojí modrostrechý kláštor s červenými krížmi na vežiach, akoby navôkol zúrila vojna a on bol milosrdnou sestrou starajúcou sa o ranených. A vlastne tá vojna i zúri, a my ranení vstupujeme do kláštora a z ikon a z vône kadidla sa vinie dlhý zlatistý liečivý obväz.
A tak v lesku ikon i temnote čmudu po sviecach kráčame ostrovnou prírodou. Akoby sa teraz i jesenné lipy chceli pripodobniť vnútru chrámov, majú farbu zlata a drahých kameňov. Pripomínajúc si krst, ktorý som nedávno videla, myslím na to, ako je každý kresťan pomazaný olejom kráľ, nasledujúc svojho skutočného Kráľa, vládnuceho nad smrťou i nad démonmi, ktorých nevidíme, ako nevidíme ani tento mocný chladný ladožský vietor a len choroba ako jeho stopa dáva vedieť o svojom pôvodcovi.
A tak sa v silnom vetre nekníše Valaam. Jazero zanecháva vlny ako biele strapce vzácnych kobercov. Zhrbený čas ako pútnik s palicou nazerá do chrámových siení a mníšskych ciel – a občas na ne zľahka zaklope, aby sa cela premenila na skutočný cieľ a zocelila celý svet, ako to robí milosť podobná jeseni. Veď i tú nikto nikdy nevidel, no vo valaamských záhradách o nej svedčia zrelé jablone.
