Čo je vlastne deň a čo noc v týchto severných krajoch, kde je hranica medzi uplynulým a nasledujúcim dňom, keď sa všetko zlieva pod vplyvom neutíchajúceho svetla, akoby nebolo rozdielu ani medzi smrťou a životom.
V júlovom svetle vidím zreteľnejšie dni spečatené básňou a odsúdené tými, podľa ktorých nestojí za to veriť v ideál. Veď prešlo už toľko júlov – a čo z nich? Čo z chvíľ, ktoré žil človek iba pre báseň, pre hudbu a pre stromy? Pre šumiacu prírodu, čo so mnou nebude viesť dišputy a nebude chcieť rozhodovať o posvätných veciach. Je staršia než my. Ako je staršie slnko i pravda. A predsa človek, benjamín bytia, by chcel všetko pochopiť a premeniť.
Pred Barentsovým morom ma obkolesilo ticho. S napätím som čakala, čo vystúpi z jeho priestorov. Pozorovaná očami potulného psa, o ktorom som netušila, som si zreteľnejšie uvedomovala rozdiel medzi kráčaním osve a kráčaním vo dvojici.
Ó, požehnaná chudoba, ty hudba krajiny a strážny anjel krásy. Darúvaš človeku bohatstvo nemať, ten luxus, čo zažívajú nemnohí. Deti majú vďaka tebe slnko, majú radosť a majú rieku – a v rieke žabky, čo miznú na hladine za okamih. A aj ten okamih im patrí – aká výsada, čo je len zriedka dopriata básnikom a všetkým, čo si vyprosujú prežívať naplno život v milosti.
