Neva je živou bytosťou. Ako ju živil dážď, tak aj Neva živila ruskú zem. Bola všetkým, životom i smrťou pre ryby, bola nádejou ľudí prichádzajúcich k jej brehu, bola osou zemepiscov, útočišťom rybárov, lákadlom námorníkov a pokušením staviteľov. Strhávala mosty a niesla ťažký náklad krýh, rozširovala sa smerom k obydliam, aby sa potom opäť stiahla do svojho koryta. To v nej sa brodili konské povozy, na jej pleciach sa plavili drevené člny i monumentálne cárske lode, to ona odrážala zapadajúce slnko a napokon aj súhvezdia, keď sa noc niesla nad strechami domov ako páv, čo roztiahol na obdiv všetkým svoj hviezdny chvost. A ja predsa prechádzam okolo Nevy ako okolo samozrejmosti. Ako prechádzame s hrdosťou okolo všetkého v živote. Okolo lásky, okolo života a sily, ktorá sa nám každý deň vlieva do žíl, okolo ľudí, ktorých sme v živote stretli. Ako prechádzame každý deň bez povšimnutia popod slnko a popod mesiac, a napokon aj popod tmu – tmu, ktorá je sestrou Petrohradu.
Baltské more je teraz pokojné. Jeho prílivy a odlivy pripomínajú rytmus dychu a Mesiac ako starý pastier zvoláva k sebe vodu, aby sa od neho opäť vzdialila. More, ktoré je temné ako oná tma z Mojžišových kníh, sprevádza teraz ešte dych miliónov ľudí bývajúcich v tomto meste a toto zvláštne súznenie, túto harmóniu nemožno vysvetliť inak ako zázrak.
Keď sa všetko stíši, uvedomujem si každý detail, desiatky pohybov, až pokiaľ ich je moje vedomie schopné obsiahnuť. Ako srdce pumpuje krv, ako sa pohybujú svaly a rozširujú zreničky vlastných očí, ako sa za oknami rozosvecujú svetlá a vzduch je plný drobných neviditeľných kvapiek. Ako pulzujú petrohradské ulice, ako sa ozývajú na brehoch rieky Fontanky útržky dávnej hudby a ako vo večernom svetle vystupuje nádhera Zimného paláca, vodných kanálov a mostov, famózne strechy chrámu Spasa na krovi a v tom všetkom možno pokračovať hlbšie, a ešte hlbšie. Ešte hlbšie, než je hrubá vrstva slov, ešte hlbšie, než sú obrazy, ešte hlbšie a do ešte dávnejších čias, keď si človek vystačil s hrsťou slov. Slová boli teplé ako oheň. Hlboké ako studňa. Objímajúce ako dlane. Sýte ako chlieb. A siahali do nekonečna, až tam, za obsah pojmov, tam, kde je hudba, počiatok a ticho... Kde je okamih a večnosť, kde je život života a smrť smrti. Kde je alfa a omega a kde prebývala tma, tá dávna počiatočná tma. Tma, ktorú tak dobre poznajú jazerá a lesy v Karélii, ktorú tak dobre pozná chlad prastarého mora a ktorá sa vznášala ako čierne plachty lodí pri návrate Thésea do Atén, aj nad týmto krajom.
Dnes po tomto meste kráčam, stojím a kľačím. A ono zosadá na moje plecia, na dno pľúc sa ukladá baltský vzduch a na dno srdca ruský jazyk, aby sa i Petrohrad stal mojou súčasťou. Je také zvláštne prechádzať cez dni široké ako Neva a vedieť, že sú prítomnosťou, cez ktorú sa musím prebrodiť, cez ktorú musím postaviť most, ako ho postavili dávni architekti, aby všetko preklenula láska, aby preklenula aj moje dni, aj chvíle v ktorých sa strácam, akoby sa z nich vytratil duch podobný ustupujúcemu moru na brehoch Fínskeho zálivu.
A tam kdesi v diaľkach vidím domov. Domov, kde boli dni naplnené starostlivosťou a prácou rodičov, kde bol hlas mamy celým bytím a veci pevné, hlboké a stále, ako už nikdy potom v živote. Domov, ktorý bol plný svetla a plný ešte onej prvotnej tmy, ktorá sa ešte zachytávala o brehy detského vedomia. Všetky dni boli orámované večnosťou. V tých dňoch nebolo zla. Existovalo iba dobro a prirodzené vnímanie nekonečného, ako vnímame krásu, ktorá nás náhle osloví – ako ju dnes zachytávam v žiare sviečok, vo vôni vosku na prstoch, v jemnom praskaní ohňa, čo znie, keď sa v tichosti priblížim v chrámových sieňach k sviečkam, v hĺbke ikon a v tónoch všetkých skladateľov, v obrazoch maliarov, vo veršoch básnikov, spisovateľov a filozofov žijúcich v tomto meste.
Ako málo dokážeme vnímať z krajiny. Ako málo si uvedomujeme, že každý deň je nekonečnou studňou, z ktorej možno čerpať. Že hranice nemá láska, že hranice nemá dobrota, že človeka možno spoznávať do nekonečna. A dívať sa do jeho očí ako sa ja dívam na brezový les, ktorý som videla už toľkokrát, a predsa je pre mňa stále nový, stále iný, stále ho spoznávam odznova a sama seba utváram v tomto spoznávaní. V poznaní mesta, keď sa dni podobajú na slzy alebo na posledné jesenné plody dozrievajúce do svojej plnosti, aby ich smeli nahradiť nové noci a nové rána. A ja sa dívam na temné zatiahnuté nebo, na vrany a javorové listy v mlákach, na rannú tmu nesúcu v náručí Petrohrad, aby som si uvedomila, že milujem. A táto nepomenovaná láska ma poháňa ďalej, núti ma žiť a vystupuje v mojom živote ako svetlo, až ani neviem, odkiaľ pramení a či to vlastne nemiluje niekto mňa, aby som vôbec smela žiť a smela vidieť v živote zmysel.
A tak sa napĺňajú petrohradské dni.
Neva pri mne tečie ako verná sestra a rozpráva mi o duši človeka. Rozpráva mi o Ladožskom jazere ako o svojej matke a o Baltskom mori ako o dieťati, do ktorého ústi. Rozpráva mi o daždi, o miliardách kvapiek a snehových vločiek, čo dopadli na jej slzy a rozpráva mi o živote, kde niet menších a väčších vecí. A rozpráva mi aj o tme. O tme ako o živej bytosti. O tme veľkej ako láska.
A ja prechádzam po petrohradských nábrežiach a smiem byť nachvíľu spolupútnikom Nevy. Mesto sa uzatvára do seba ako lotosový kvet, aby mohla znovu nastať noc. Tak chodievame v trojici – Neva, tma a ja. Zavše sa za nami obzerajú petrohradské stromy a zavše sa k nám pridáva nepočuteľná hudba. A čas plynie. Plynie okolo Petropavlovskej pevnosti. A ja vnímam čosi nekonečné a mocné, lásku ako istotu, ako riečny breh, ktorému dôverujú lode... A k nohám ktorého padá svetlo pouličných lámp. Tam, v diaľkach skrotených na blízkosť. Na brehu rieky Nevy.
