To len náznakom vidím nad vami úctu k štátu, k trónu a šachovi a aj tak viem... Že za obrazmi baránkov, býčkov a mulíc, že za reliéfmi ovocia, palmových listov a fľaší oleja – že za tým všetkým, že za tým celkom všetkým je láska... Taká veľká láska k životu. Že vám stálo za obetu ozdobiť konský postroj, do hĺbok vytvarovať v očiach lotosový kvet, namiesto úpadku si voliť život – a ísť, a ísť až ku maximám umenia.
Vy ste sa nepodpísali, ale dláždená ulica sa podpísala pod vás, vy ste sa nepodpísali, ale lev a býk vám tvarovali tvár, vy ste do posledného pierka s presnosťou tesali rozpriahlé krídla božstiev a krása ako Ašókov stĺp sa týčila nad vami. Ako len boleli ramená, z jedinej činnosti – písať! Boh písal na kameň svedectvá, v ryhách a farbách mramoru kázal svoju veľkosť a vy ste na kameň, čo bol sám od seba písmenom, tesali svoje dejiny a zákon. Ktosi vstal na kopec, hlásku po hláske čítal – v gazele „áhu“ prvú hlásku krajiny, čítal roztiahnuté grécke M, čo tvorili zo svojich chrbtov hory, v literách lúk a jazier čítal príbeh krajiny. Až potom sa do siete zraku zachytili mestá. Zjavil sa ľudský príbeh a jeho zákutia... Z kniežacích palácov, chrámu a jazierka, z ulíc a dielní znel príbeh človeka.
Ale opýtajte sa najmladších – čo ich teší a čo hnevá, za čo by chceli žiť a za čo umierať. A všade vlažnosť, vlažnosť, malicherné myšlienky podobné dušiam v podsvetí, čo svojím fialovým tieňom prikryjú celý deň. Prečo sa nerozvíjaš podobná magnóliám, duša? A priestor času, v ktorom rastieme – v tebe nebudí nič, celkom nič. Človek sám sebe zapchal ústa, aby nuž ani nemlčal o sláve života.
Kdesi tam, v hĺbkach čias, vo vyrobených sochárskych rukách, sa narodilo čosi a potom dejiny. Kde do ulice každý bosými nohami písal a sochal a potom prišli deti a preliali sa do nich dejiny. Rodili básnikov, spevákov a verných kňazov, rodili zástupy povolaných... Tých všetkých, o ktorých moslimské hadísy vraveli „mouminín“ – že srdcom vidia svet... Že všetci ľudia sa vraj delia vo dvoje: na veriacich a na tých, čo v duchu oslepli.
A tak sa dívam na dnešné mestá a iba v dejinách vidím mocné ramená. Nesú nás. A z ktorých žijeme a ktoré objímame, ako keď remienok imela objíme stromu štíhle rameno... Och, dejiny, staré, a preto mladé, odpustite nám. A ako do skál vtlačili mohutnú hrobku kráľa Xerxesa... Tak aj vy do nás vtlačte oči – tie hrobky, v ktorých zomiera unikajúci svet a kde zostáva... A kde sa zrkadlí vedomie krásy. A slávy. Tohto, i posmrtného života.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
