To som bola ja, kto sa nemodlil za budúce deti, to som bola ja, kto sa nepomodlil: „Stvor medzi nimi básnika!“ Kto sa zabudol modliť za budúcich svätých, za budúcich, čo by držali tvoj svietnik, za budúcich, čo tisíckrát prerastú a obvinia nás...
No ak je hrob básnikov miesto, kde sa naplno môžu otvárať srdcia, tak vravím: Odpusť.
Že pre kresťanstvo robíme tak veľmi, veľmi málo, že nik z nás sa nepostaví a čo ako najväčší blázon vyzerajúci nepovie, že by chcel mať v škole kaplnku. Že sa dobrovoľne nezhromaždíme k modlitbám za národ... Že dobrovoľne neodprosíme za politické zločiny. Lebo „et in terra pax hominibus bonae voluntatis...“ a ani tej dobrej vôle v nás niet.
Aj takto premieňa usilovnosť a láska. Obyčajné klbká vlny sa menia na prekrásne koberce, ktorými Peržania odpradávna vyjadrovali príbeh i filozofiu svojho života. Kam zaklínali svoje melódie a básne, keď ešte nebolo písma, kde vyjadrili celú zákonitosť sveta i ľudských životov. A potom na koberci ako na pokornom anjelovi odlietali k nebesiam. A tak podobne ako títo tkáči nás tvaruje láska i bolesť, keď nás premení ešte z neforemných, hrdých klbiek zmijí na koberec, Bohu pri nohách.
Pane, už dávno prišla tma a len pery opakujú večné: Maranatha! Tá tma, v ktorej ťa sprevádzame únavou – ale čo je i naša slabosť, ak uprostred nej nežiariš Ty? Koľkokrát vyčerpaná prosím: „Aspoň spánkom ťa smieť osláviť, môj Bože...“ Ale čo je to za únavu, ak na jej konci nie si Ty, ak nesmeruje k Tebe, ak nesmeruje k láske a srdce k oblakom.
Nemám čo vravieť. Iba stojím nad Háfezovým hrobom a nad lebkou sa leje tiché šumenie tráv. Smieť tak poslať svoju vlastnú dušu ako boháča Lazárovho, aby sama seba do budúcna varovala: „Už nečiň hriechy!“
Pane, stvor v mojom srdci lásku. Pane, stvor v srdciach druhých lásku – lebo aká je to modlitba, čo prosí za seba, čo sa upiera sama k sebe, čo si myslí, že pozná zajtrajšok a široké kontúry zajtrajšieho neba...
A Ty namiesto môjho plaču v každej sekunde udržiavaš svet, sojku, mravce a vysoké limby... A poznáš všetky cesty minulých i budúcich.
Zmiluj sa, zmiluj sa, dušodarca, Pane, že tak málo milujeme. Že sa tak málo modlíme za druhých.
Takto strážia borovice i meniace sa zástupy básnikov hrob. Niežeby veľký Háfez o tieto pocty stál. Ale úctou k vlastným básnikom, k vlastnej kultúre a dejinám, dvíhame i sami seba. A národ potom žije a jeho kultúra vstáva z popola. Ako sa to ešte stále deje v dnes toľko zavrhovanom Iráne.
Obdobne ako v starej Indii, aj v Iráne ešte občas stretnete zázračného papagája, ktorý vám z drobných múdrostí vyveští budúcnosť. Kamarátka si vzala papierik z jeho zobáčika. A tam stálo, že najväčšie šťastie spočíva v láske k ľuďom a k Bohu.
Pán sa predstavil ako kaškajský kočovník...
A brat ma nesie na pleciach...
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
