Les bol ponorený do svetla ako do kníh; les, čo sa ešte pred pár hodinami opieral o palicu mesačného svitu... Ten istý les bol teraz presýtený júlom, vôňou borovicovej kôry, šuchotom drozdích krídel a plačom starej slepej cigánky, ktorá v ňom volala ako v starodávnych dobách, akoby ju bol ktosi preklial alebo v tom lese kedysi dávno stratila dieťa. A ja som bežala ďalej, vyššie a vyššie, až na kopec míňajúc cigánsku osadu v sprievode potoka, jemného mrmlania štrku a suchých skál. A za starou hruškou, na lúke plnej vidlochvostov, som zazrela nesmiernosť vyslovenú v malom, byzantský kostolík Svätej Trojice.
Za obzorom sa ako more rozprestieral Niš. Ako vlny sa dvíhali strechy jeho činžiakov a strechy okolitých dedín pripomínali červený piesok nepoznaných pláží na jeho okrajoch. Štekali v nich psy a starí ľudia sedeli na priedomkoch, mladé mamičky sa pýšili deťmi a na okrajoch chodníkov rástli kvetiny, akých u nás niet.
Kostolík Svätej Trojice z 11. storočia, zvaný aj ako "Latinska crkva", nad Horným Matejevacom.
V Gornom Matejevaci ma k sebe pozvali títo starkí. Vraj nemôžu nechať hosťa odísť z ich dediny naprázdno, akú by som si inak odniesla spomienku na Srbsko. A hostili ma pôstnym piatočným jedlom a celá ich rodina mala nádherné srbské národné mená a rozprávali o svojom živote, spomienkach, pohľadoch na svet a ťažkom údele ich vlasti...
Ako len málo myslíme na teba – ty druhá, nebeská zem. Čo znamená tvoj čas, mohutný a nežný ako svetlo v korunách bukového lesa; aký nepomer medzi tebou a nami, nepomer, o ktorom spievali už barokoví básnici. A predsa práve tebe venujeme najmenej času – a ako ničíme viditeľnú krajinu; tak sami pre seba zatracujeme aj budúce nebesia. A nenesieš so sebou čas, ktorý je naším sprievodcom po tomto svete a nenesieš so sebou ani priestor, ktorý sa končí, ako keď sa spoza ciest po milovanej krajine začnú čoraz zreteľnejšie ohlasovať hranice.
