Ukazovali naň smerovky a brezové háje. A keď som vystúpila na nádraží v Narve, utekala som k dažďami poznačenej rieke. Lebo tam, tam na druhom brehu, kde som zachytila kútikom oka drevenú vežičku pevnosti Ivangorod, už stálo ono.
Tam sa odohrávali dejiny, mohutné ako táto krajina. Tam sa rodila poézia a hudba jemná a tenká ako čiara na obzore, na ktorú sa premieňala jeho rovina. Tam sa uberali všetky oblaky pripomínajúce kupoly pravoslávnych chrámov, tam smerovali autá stojace na colnici a ja som bežala ďalej, ďalej po nábreží, aby som z najvyššej veže pevnosti v Narve mohla zazrieť sen svojho života. Ruskú rovinu.
Brezy k nej tvorili dlhý sprievod, akoby kráčali dievčatá v dlhom chorovode a namiesto chleba niesli rozsypanú múku sĺz a diaľky. Rieka Narva obtekala Rusko, akoby sa stúlila k jeho nohám skrotená líška a jazerá kládli obklady na jeho rany. Vietor nad našimi hlavami vial ako pieseň. Jedine on smel dlho hľadieť do júlového slnka, poznať oblaky, tie tmavomodré baltské oblaky, a prechádzať slobodne do Ruska tam a naspäť, akoby neexistovali žiadne hranice.
A tak som mysliac na Mojžiša stojaceho nad zasľúbenou zemou, kam už nemohla vstúpiť jeho noha, hľadela na Rusko. Ako na jeho brehy viedol most postupne prerastajúci v cestu smerujúcu niekam ďaleko, až kým celkom nezmizla za obzorom. Nachvíľu som ho niesla v očiach, ako sa nesie kolíska a truhla, ako sa nesie jazda bohatierov – tak v mojich očiach pôsobili oblaky.
A hoci ich nebolo, počula som bojarov, ako si spievajú v tej rozľahlej zelenej krajine pieseň. A keď som sklopila zrak a odvrátila tvár a moje oči už viac nevideli Rusko, zbadala som na zábradlí dva trasochvosty. Možno tak vyzerá ľudská túžba. Lebo v zobáčikoch prenášali potravu pre mláďatá z estónskej strany tam – do roviny z môjho sna.
