V noci i ráno počujem tokať už prebudené bažanty, zdobené diamantmi akoby boli korunou poľa. A po nich sa z blízkych dedín ozývajú zvony ako hlasy najpodivuhodnejších druhov vtáctva podľa rýchlosti srdca, výšky veže, objemu medeného tela či zvonoviny. A všetko vtáctvo sveta počuješ v jeden okamih spievať na tvoju slávu a všetky trávy sveta vidíš v jeden okamih rásť a vidíš až za obzor, za stredočeskú krajinu, ako listnaté stromy prechádzajú do teplých rovín, ako sa za Panónskou panvou ako stráž dvíha hornatý Balkán, dívaš sa na prielivy, kde sa moru ako vázam zúžili hrdlá a cez turecké skaly vidíš i Irán.
Pane, daj nám oči stvorené iba na to, aby milovali. Aby už nič iné nebolo ich činnosťou. Aby žiadny predmet do nich nevstúpil mimo lásky, aby predbiehali rozum, srdce, tušenie i pamäť, aby dovideli až do diaľky – tam, kde je ľútosť a smrť a kde si napokon Ty, čo si sa na zemi umenšil až tak, aby sme mohli existovať my.
Po dráhe života za tebou putujeme, Bože. Sprevádzajú nás stromy a nádej tichá a burácajúca ako príroda. Stačí sa iba vyklenúť z okna – a už je tam. Je tam nádej – stále prítomná, a predsa taká tichá. A predsa po nej tak málo siahame. Málo siahame aj po lesoch, trávach a zemi. Už sme sa dávno nesklonili k pôde a k jarným potôčikom na porkivených cestách. Vybrali sme si radšej pýchu a vlastné myšlienky a k nim sa utiekame ako k najvznešenejším pokladom. Ale ako nás asi v tých chvíľach vidíš ty... Ako tých, čo sa naschvál zamurovali do stien... Ako tých, čo volajú – aha, čo mám! – a namiesto perál sa ovešali smetím. A vidia čiernu ako bielu a vidia piesok ako ametyst... Och, Bože, veď my sme celý svet obrátili na ruby. A čas beží a v nás sa stále obnovuje nenávisť i láska.
A tak kráčam po prebudenej krajine a dívam sa, ako z hĺbok svetielkuje tráva. Jej chumáče sa podobajú hviezdam a aj tam sa líši jedna od druhej. A nočné holuby a čajky lietajú od Vltavy k nebu, akoby chceli pretriediť aj hviezdy na zrná a plevy. Potom tie vytriedené z nich padajú ako ťažký anjel na zem.
Z dávnych rozprávok mi prehovárajú múdre hlasy – vyber si smetie, a zmení sa na zlato. Vyber si pokoru, a stokrát získaš, zabudni na seba, a začneš ozaj žiť. A múdra staroba a kríže ma učia, čo je to údel a čo je osamenie a v tichu počúvam, ako tvoje slovo nikdy nepominulo. To len ja som zabudla a ja som neverila a nepoďakovala za stovky dní. A nemodlila sa za mŕtve duše a za utrpenie, aké si ani neviem predstaviť – kým iní ľudia trpia a prelieva sa do nich celý svet. A tak nám stále dávaš všetko a z nebies zostúpil dážď ako tvoja ruka, keď si nás opäť zachránil a keď sa do hĺbok tiahli prastaré chrámy, aby ťa tušili a obetovali ti – ako v prastarej dedinke Niasar.
