a koniec prichádzal a pršal na srdce ako jarný dážď, až napokon ustal a krajina si sama uvedomila, že vonia.
Radovať sa s radujúcimi... Ale radosť umrela a aj hranice mali svoje hranice. Za nimi bolo nekonečno a miesta, kde Boh brával do náručia ľudskú dušu. Kde sa srdce zahanbilo, že miesto vzlyku, že nie je milované, samo nevie milovať, bezhranične milovať, ako miluje slovo človeka, keď sa mu neustále prevteľuje do reči a do písma, do rytmov a do srdca, do myšlienok a do ľútosti, že stále znova povstáva umenie.
Plakať s plačúcimi... Ale ako možno skutočne plakať, ak niet lásky? A milovať, a nevstúpiť do druhého? Ako noc vzbudila slnko, vzbudila som si ľútosť a počúvala koniec, hoci všetci sa tak báli vravieť o konci. Plakať pri hrobe vlastného srdca, pri hrobe nekonečna, ktorému som postavila hranice. A v záklonoch tela kolísať vlastné srdce v hrudníku ako v kostenej kolíske, akoby ho bodlo rebro ako spomienka na zrodenie a aby zaplakalo...
Plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi...Keď snežilo a Boh rozhodil vločky ako lupene. Pýtala som sa bolesti: „Tak toto je ten koniec?“ A láska odvetila: „Ešte nie...“
