Socialistická šeď, za oknom Dzeržinsk – mesto nazvané po vrahovi, zlomené kmene stromov, ktoré mi pripomínali čierne postavy a luhy, čo si na svojich okrajoch ponechala Volga. Posledný sneh a premlčaná trpkosť v meste, kde nikoho nepoznám, iba lanovky sa vznášajú nad hlavou Volgy rozpletajúcej si hrubé vrkoče. Krik čajok za sklom kabínky na medziriečnych ostrovoch, kláštory a zlaté kupoly pripomínajúce, že Bohu treba obetovať najvzácnejšie. Celý deň zatiahnuté nebo, ostrý dážď a napokon barokové oblaky, až by si táto krajina Povolžia pýtala svojho maliara. Slnko presvitalo cez ne tak dôverne známe ako z alegórie svätých, až človek zrazu nevnímal, že je tak ďaleko od domova. Rozbité ulice, naviate lístie, zúbožené bytovky na sivých uliciach. Až by sa zdalo, že je socializmus chorobou, zvláštnym ochorením, deficitom krásy, deficitom duchovna, keď aj v nižnonovgorodskom kremli Chrám Premenenia Pána vyhodili do vzduchu a namiesto neho postavili Dom sovietov. Ulice po vrahoch, ulice po zlodejoch, ukradnuté chrámy, ukradnuté dejiny. Ukradnutá pamäť i ukradnuté srdce, akoby nám chceli nahovoriť, že mozaiky a sochy Lenina ako učenca tu boli odveky – a prečo to teda meniť? Bojari, opolčenci, vysoké múry. Vypálené či dobyté mestá, a potom opäť získané späť. Odraz tvárí v oknách vlaku, predsavzatia a sklamania, zhrozenie nad sebou a nad biednosťou človeka ešte zosilnené v predveľkonočnom čase. Zanikajúce drevené domy, bezduchá nová „postrojka“, reklamy a nápisy a všetko, čo nás zahltilo. Keby nebolo chrámov, ach, keby nebolo chrámov, aký zmysel by malo šedivé mesto plné reklám, špinavých sídlisk a ľudskej bolesti? Kde by bola krása a kde nádej, ak by nebolo chrámov a nemali by na čom spočinúť ľudské oči a ľudská duša. Keď sa už blížila hodina môjho odchodu a bolo treba pobrať sa na vlak, chcela som uvidieť ešte miestny katolícky chrám. Pôvodne tu stáli dva, oba boľševici zničili, z jedného urobili centrum vedecko-technických informácií a jeho dekana, otca Antoniho Nikolajeviča Dziemieszkewicza (1891-1937) zastrelili v lesoch Karélie. Nečakala som, že kostol bude vôbec otvorený, stačilo mi už len to, že ho uvidím. A zrazu sa pred ním mihla poľská sestrička. Veľmi sa prekvapila môjmu pôvodu. A jej dobrota urobila z cudzieho šedivého mesta mesto ľudské a láskavé. A keď mi hodinu pred odchodom vlaku urobila rukou kríž na čelo, pochopila som, že až teraz mala moja návšteva Nižného Novgorodu zmysel. Pri ceste naspäť pod búrkovými oblakmi tmavými ako dym z cigariet fajčiarov, zapadalo slnko. Náhle prežiarilo onen upršaný deň. Akoby chcelo povedať, že je aj iný, vyšší svet než náš pominuteľný, ľudský... A že všetko sa môže skončiť inak, než človek predpokladal, ako večerné zlato slnka prekrylo šedý novgorodský deň.
