na rukách samota.
„Všetko zničím!“ vravelo pokušenie a jeho formy ako oblaky zakrývali slnko večnosti. Všetko, čo bolo naliehavé, vzbĺklo a dožadovalo sa svojho naplnenia, až ho napokon prikrylo ticho a hĺbka modrého neba.
Pod týmto nebom čakám na pokoj. Pod týmto nebom ako pod Jonášovým ricínovým stromom sa odohrávajú dejiny. Večnosť ich berie do náručia a nosí vo svojich útrobách ako matka dieťa, večnosť spojená s časnosťou pupočnou šnúrou modlitby. V tichých cezurách preznieva dohra smútku z ohňa, ktorým horím, a predsa nechcem horieť.
Pod týmto nebom prosím o búrku hasiacu všetky búrky. Pod týmto nebom sa čierny popol premieňa na dážď. Vatry sa ešte v diaľkach lesknú ako šperky. Tmavozelená krajina tíchne.
Večnosť tu prechádza cez krajinu a z každého miesta, kam spočinú jej slzy, z každého miesta, ktorého sa dotkne jej blahosklonná ruka, vyrastá kríž. Tak rastú kaplnky, kostoly a Božie muky, tak je krajina posväcovaná večnosťou, cez ktorú brázdi ľudský svet ako loďka na moriach. A keď sa na hladine ako na rozľahlých poliach objaví večerné svetlo, keď utíchnu klasy peny a lány vĺn, vtedy sa na hladine zjaví postava. Vtedy skrotne oheň a skrotne i dážď, opadajú lupene vatier. A z neba, z onoho kedysi takého tichého a hlbokého neba, bude padať krása, krása ako popol, ktorý sa mení na semená nevídaných kvetín, krása ako dávna matka, od ktorej sme sa odlúčili a kam sa napokon ako márnotratní synovia navraciame späť.
